Autor je výskumný pracovník a lektor na Technickej univerzite v Mníchove
Politické inštitúcie určujú rozdelenie moci v spoločnosti. A nezáleží na nich len preto, že nerovnosti zo svojej podstaty narúšajú náš zmysel pre spravodlivosť.
Vzťah medzi inštitúciami, kultúrou a ekonomikou
Keď bola takmer celá Afrika chudobná a vo väčšine Ázie bola biedna životná úroveň, bol populárny geografický determinizmus alebo kultúrne stereotypy: „Ten štát je chudobný, keďže jeho občania sú leniví“.
Alebo: „Protestanti majú pracovnú morálku, a preto bude severná Európa vždy hospodársky úspešnejšia ako Čína, ktorej konfuciánske hodnoty ako úcta k autorite, neochota riskovať a kolektívna identita sú prekážkou hospodárskeho rozvoja.“
V slovenskom kontexte je inštitucionálny spôsob nazerania na ekonomiku vlastne celkom intuitívny. Málokto povie: „Rýchlejší hospodársky rozvoj by sme u nás mohli naštartovať, ale brzdia nás zlé zemepisné podmienky.“
Tiež nepočuť, že Slovensko zaostáva, lebo by ho brzdila nešikovnosť alebo lenivosť. Naopak, nie najlepšie fungujúce inštitúcie sú vnímané ako istá ekonomická brzda napriek istému posunu k lepšiemu za posledných tridsať rokov.
Podľa najnovších laureátov Nobelovej ceny za ekonómiu Darona Acemoglua, Simona Johnsona a Jamesa Robinsona sú inštitúcie dôležité aj preto, že politické rozdelenie moci určuje, či sú ekonomické inštitúcie inkluzívne.
Hľadali kľúč k prosperite, dostali nobelovku Čítajte Klasickým prejavom inkluzívnych inštitúcií je, že vlastnícke práva sa riadia zákonmi a bežný človek sa nemusí podriadiť tomu, kto je fyzicky silnejší alebo lepšie vyzbrojený a ochotný vynútiť si svoje ciele násilím.
Intelektuálnym prínosom týchto troch autorov je, že sa postavili proti historikom a ekonómom, ktorí tvrdili, že o tom, či sa krajiny stanú bohatými, alebo zostanú chudobnými, rozhoduje geografia, prípadne kultúra.
Lepšie pravidlá hry môžu zmeniť kultúru
Problémom Slovenska je aj vzájomná nedôvera. Je to kultúrny problém alebo dôsledok nie vždy hodnoverných inštitúcií?
