Autorka je redaktorkou českého Deníka N
Bol to dobrý nápad vyraziť zase na cestu. Veľkým autom, čo sa v ňom dá spať, keď druhý šoféruje, premýšľať, keď kolega a fotograf Gabo mlčí, pozorovať západy a východy slnka, rady pred hranicami a predavačov okolo ciest, ktorých pribúda, čím ste východnejšie.
Dve krajiny, jeden príbeh
„Po rusky, prosím,“ požiada nás colníčka na moldavskej strane hranice. S odpoveďou, že ideme na prezidentské voľby a referendum o vstupe Moldavska do EÚ, je spokojná. Opečiatkuje naše pasy tak rázne, akoby ich chcela pribiť k stolu.
V Gruzínsku nás pre zmenu čakali voľby parlamentné. Na prvý pohľad dve odlišné udalosti. Ale v oboch prípadoch ide vlastne o to isté.
Moldavsko aj Gruzínsko uviazli medzi sovietskou minulosťou, nepokojnou prítomnosťou a hmlistou budúcnosťou a ani jedna nevie, čo presne chce.
Vzrušujú nás voľby a úloha Európy v nich. Prešli sme obe postsovietske republiky krížom-krážom, hovorili s mnohými ľuďmi. Obraz, ktorý mám po tom všetkom pred očami, má toľko odtieňov, až sa z nich krúti hlava. Závidím tým, ktorí majú vo všetkom jasno.
Tlačenie ľudí do voľby „buď, alebo“ je pre mnohých občanov oboch krajín frustrujúce. Preto si myslím, že najväčšou chybou moldavského vedenia bolo vypísanie „osudového“ referenda. Buď my, Európa, alebo ťahajte späť k Rusom!
Moldavský aj gruzínsky príbeh pripomína manželský trojuholník. Žena sa rozhoduje medzi dvoma mužmi, oboch mať nemôže. Keď si vyberie jedného, druhý jej bude robiť scény alebo jej zastaví peniaze a vezme kľúče od spoločného domu. Ťažká voľba.
Moldavčania majú jednoznačne proeurópsku prezidentku Maiu Sanduovú. Rovnako proeurópsky orientovanú, ako je gruzínska hlava štátu Salome Zurabišviliová.
Obe sú mi sympatické. Ani jednej sa však nepodarilo to, čo by podľa mňa mali robiť v krajinách rozdelených na zhruba rovnako veľké časti. Byť mediátorkami, starať sa aj o tých, ktorí ich nevolili a majú odlišné životné postoje.
Obe zastávajú aj mne blízke politické pozície. Napriek tomu sa mi zdá, že sa vo svojom poslaní zmýlili.
