Autor je komentátor českého spravodajského webu Seznam Zprávy
Lietam pomerne pravidelne, ale s Českými (predtým Československými) aerolíniami žiadne veľké skúsenosti vlastne nemám.
Len pár ciest, z ktorých si navždy budem pamätať cestu jedným z prvých letov 16. septembra 2001 z Európy do Severnej Ameriky, v mojom prípade z Prahy do New Yorku.
Vtedy boli ČSA možno na vrchole, silná a úspešná firma so svetlou budúcnosťou, ktorá prevádzkovala priame lety nielen na Letisko JFK v New Yorku, ale aj na londýnsky Heathrow a mnoho ďalších destinácií po celom svete.
A teraz je už isté, že ani ja, ani nikto iný nepridá žiadny zážitok z oblakov s ČSA. Posledný let OK 767 priletel na Letisko Václava Havla v sobotu večer 26. októbra z Paríža.
História piatej najstaršej leteckej spoločnosti na svete, ktorá sa, mimochodom, stala jedným z veľmi ťažkých bodov rokovaní počas rozpadu Československa v roku 1992, sa po sto troch rokoch definitívne uzavrela.
Let z Prahy do Košíc trval šesť hodín, ich lietadlá unášali do Nemecka. ČSA zničili rivali Čítajte Dôvodov tohto konca, nad ktorým mnohí ľudia v sobotu večer plakali na sociálnych sieťach, je viac: nepodarená privatizácia v 90. rokoch, 11. september 2001, istý Jaroslav Tvrdík, dnešný šéf futbalovej Slavie a jeho veľkorysé a dodnes nie celkom objasnené vedenie spoločnosti v rokoch 2003 – 2006, keď ho priamo z postu ministra obrany vykopli do kresla riaditeľa, ďalšia privatizácia v minulom desaťročí a nakoniec, samozrejme, covid.
Ešte v roku 2017 lietalo vo farbách ČSA osemnásť lietadiel do päťdesiatich destinácií po celom svete. Tento rok zostali posledné dve lietadlá – v roku 2019 boli zrušené napríklad aj linky do Bratislavy a Košíc.
Obchodné meno Českých aerolínií a ich kongeniálna identifikačná značka OK prežili smrť celej firmy – ich majiteľom je spoločnosť Smartwings, ktorá postupne pohltila ČSA. Možno časom ožijú, ale treba si priznať, že jedna éra sa jednoducho definitívne skončila.
„Národné letecké spoločnosti“ stredne veľkej krajiny nemajú šancu ani zmysel existencie v epoche nízkonákladových leteckých spoločností ako easyJet alebo Ryanair – veď kedy ste sami leteli niečím iným, ak nehovoríme o transatlantických letoch, ktoré zase kontrolujú veľké „globálne“ spoločnosti?
Takže, zbohom, České aerolínie, bolo to dlhé a bolo toho dosť. Smútok ma však akosi nemôže ovládať. Napokon, posledný let z Paríža priletel do neďalekej Prahy so štyridsaťminútovým meškaním.
