Milé čitateľky, milí čitatelia,
môj prastarý otec ma často brával na cintoríny. Chodievali sme tam denne na prechádzku. Chýbala mu jeho manželka Rézi a chcel, aby svoju vnučku aspoň takto vídavala, ako trojročnú, štvorročnú aj päťročnú. Deti majú zvyčajne fotky na hojdačkách, s plyšovými zvieratkami a Mikulášom. Ja mám veľa aranžovaných fotiek z cintorínov. Ako sedím na lavičke pri hrobe a napchávam sa cukríkom.
Často sme pozorovali kamenného holuba na neďalekom hrobe, rátali bacuľatých anjelov a na jar obdivovali hrob s konvalinkami. Všetky tie kamenné postele pre večný spánok, ktorému som, samozrejme, ako dieťa komunistického Československa nerozumela.
Prastarý otec Dezider Kóhn nečakal na Mesiáša. Nevedeli sme, na čo čakal, lebo potom, čo všetko prežil v Tisovom slovenskom štáte a v Horthyho Maďarsku, už nehovoril o smrti. Minuli sa mu slová. Cintoríny ho však upokojovali.
Na Dušičky sme cestovali do Gemerskej Panice, kde žila moja stará mama. Verila, že smrť je len premena a že potom budeme všade. Aj v jabloniach v jej záhrade. Tešili sme sa na pálenie sviečok a zotmenie. Oranžové tváre oblizované svetielkom spomínania. Potom koláče, vôňa dreva z kachieľ, predtucha Vianoc.
Dospelí decentne plakali a my deti sme chodili okolo hrobov a obdivovali sme ozdoby. Začiatkom osemdesiatych rokov to boli zväčša biele a fialové voskové kvety. Vtedy sme ani netušili, že existuje Halloween. Spomienka na mŕtvych bola oficiálne smutná, aj keď sa k detskému smiechu pristupovalo zhovievavo.
Môj prvý Halloween ma zastihol nepripravenú. Bola to Amerika v roku 1994, nevľúdna k mladej žene z bývalého Československa, ktorej práve zomrela stará mama. Po preplakanej noci som sa cítila ako strašidlo aj bez prestrojenia.
Daj si aspoň upírie zuby, hovorila mi spolužiačka z univerzity. Pridala som sa k pochodu v slnečných okuliaroch a v čiernom plášti, odcudzená Halloweenu naveky. Vtedy sa mi to zdalo byť neúctivé voči tým, ktorí sa už nemôžu báť, lebo nežijú.
Dnes si už skôr vybavujem všetkých tých trpaslíkov, mini Frankensteinov a Drakulov, krvácajúce detičky, ktoré krvácali umelou krvou od radosti a vzrušenia. Aj moja dvanásťročná neter má rada Halloween, čo pôvodne znamenalo predvečer všetkých svätých All Hallows' Eve. Zároveň sa však pýta, čo oslavujeme, keď niekoho strašíme, a spomienku na zosnulých chápe lepšie. Rozumie aktu spomínania, ktoré nemusí byť zahustené do jediného dňa.
Spomienka na tých, ktorých sme stratili, je taká intímna, že chryzantémy, vence a sviečky ostávajú len prázdnou kulisou, ak sa v našom vnútri niečo nepohne. Samozrejme, je to jediný deň, keď máme pocit, že ešte svojim najbližším, ktorí nie sú medzi nami, môžeme niečo reálne kúpiť. Doniesť im kvety.
Páčili by sa ti tieto žlté huňaté chryzantémy, maminka? Bude nás niekto súdiť, ak sa jeden rok k tomu hrobu nedostaneme? Ako veľmi nás potrápi naše vlastné svedomie?
Je to náš akt lásky. Mal by byť. Toho, čo cítime, čo v nás pri hrobe ožije. Oslava rodiny, aj tej, ktorá už nežije, ale neprestáva byť našou rodinou, jedinou, ktorú máme. Preto sa neobzerajme a neposudzujme, kto aké vence dal na vedľajší hrob, nemárnime ten čas, ktorý sme prišli stráviť so svojimi najbližšími.
Michalov príbeh nesmrteľnosti
Medzi hrobmi počuť hlasy, hore sa modlia, nad čerstvými hrobmi, ich hrobmi, možno ich prvými naozajstnými hrobmi, už neumierajú vzdialení príbuzní a kamaráti v nešťastiach, sú to ich prvé vlastné hroby, píše publicista Michal Havran, ktorý pred rokom stratil svojho otca.
„Kladú do nich rodičov, budú sa o ne starať, ako sa predtým starali o ich izby, keď v sobotu povysávali, raz za tri mesiace umyli okná, zotreli prach a prešli aj hore na nábytku, kde nedočiahnu.
Teraz pri upratovaní kľačia alebo sa zohýbajú, starajú sa o ich hroby, akoby tam niekto pod zmenou býval, akoby tam bol naozajstný podzemný život osvietený drobnými svetlami z vianočných reťazí, ktoré natiahli medzi hrobmi, okolo muža s kameňom v tieni a v rozpade, možno naozaj padol na fronte,“ píše Havran.
Čítajte: Príbehy obyčajnej smrteľnosti
Nech sa trasú medvede
Štátni ochranári s poľovníkmi tento rok zastrelili už okolo 90 medveďov. Za celý minulý rok ich pritom bolo desať. Urobili to pod vedením riaditeľa Štátnej ochrany prírody Štefana Kysela, ktorý tento týždeň musel skončiť vo svojej pozícii práve kvôli medveďom.
Minister životného prostredia Tomáš Taraba hovorí, že Kysel musel skončiť, lebo narážal na európske smernice. Rudolf Huliak, poslanec, ktorý ho navrhol do pozície, tvrdí, že Kysel oprávnene chce likvidovať výrazne viac medveďov.
Kolega Martin Vančo sa pozrel na odstrely medveďov, ktoré vyvolávajú pochybnosti. Zároveň vysvetľuje, že Kysel odchádza kvôli politickému sporu, nie odstrelu medveďov.
Čítajte: Huliak chce strieľať 700 medveďov ročne, jeho nominant začal tajiť informácie o odstreloch
Kotlár, Huliak a Danko: dnešné Slovensko
Ak sa pýtate, aký politický spor sme mysleli o riadok vyššie, kolegyňa Daniela Hajčáková vám vysvetlí, ako musel Robert Fico zmierňovať napätie v koalícii. Uchlácholil frustrovaného splnomocnenca Kotlára bez toho, aby mu jasne sľúbil, čo žiadal. Uspokojil aj vzbúrenca Huliaka, ktorý sa dožadoval vplyvu. Zachraňoval Danka a získal nad ním ešte väčší vplyv.
Čítajte: Operácia Kotlár, Huliak, Danko. Ako Fico začal upratovať v koalícii
Konšpirátor Rózsa dá Slovákom novú hymnu
Už samotná správa, že ministerka kultúry Martina Šimkovičová zvažuje prerobenie hymny, vyvolala úprimný des v časti spoločnosti. Dnes už môžeme povedať, že pomerne oprávnene.
„O hymnu sa postará Oskar Rózsa, ktorý videl nový svetový poriadok už pred rokmi, ale to neznamená, že by bol prorok, len to, že začal v hlave vetrať skôr ako ostatní. A keď to poviete, tak chudák Oskar Rózsa nemá na výber, on fakt vôbec nemá na výber a musí ísť do relácie k Danielovi Bombicovi, ktorý je nácko a recidivista. A takto je to všetko v poriadku, takto to bude, vonkoncom to nemôže dopadnúť zle, veď čo a kedy pod Machalovým vedením dopadlo zle, však? A Martina Šimkovičová, čo je ešte stále ministerka kultúry, povie, že komu sa to nepáči, ten za niekoho kope, ale za Slovensko určite nie,“ píše publicista Samo Marec.
Čítajte: So zápalom v očiach a prievanom v hlave urobia poriadok
Čo pre nás chystajú Američania?
Budúci týždeň si Američania volia nového prezidenta. Americká demokracia prežije aj prípadné zvolenie Donalda Trumpa za prezidenta. No škody, ktoré trestne stíhaný kandidát môže napáchať na Ukrajine, na vzťahoch s Európskou úniou a NATO, budú ďalekosiahle. V skratke, americkí voliči môžu ublížiť Európe viac než svojej vlastnej krajine. Nie je náhoda, že populisti všetkých krajín sa modlia za Trumpa.
Galéria ľudí, ktorí držia palce Trumpovi (Erdogan, Farage, Meloni, Le Penová, Orbán a Fico), hovorí najviac o tom, prečo je jeho prípadná výhra pre Európu viac než neželaná. Harrisová by pokračovala v poskytovaní pomoci pre Ukrajinu, nepodliehala by bludom, že mier je len otázkou apelu na Putina a Zelenského, chápala by, že riešenie klimatickej krízy sa už nedá odkladať a že „America First“ je v globálnom svete len volebná fráza.
Čítajte: Ak vyhrá Trump, Európa bude trpieť viac než Amerika
Ďakujem, že nás čítate.
Beata Balogová, šéfredaktorka denníka SME
