Autorka je režisérka
Pred Nežnou revolúciou boli v dedine iba jedny potraviny, v ktorých obyčajne nič nemali, ale hneď vedľa bol obchod so zmiešaným tovarom a tam predávali úplne všetko, čo by sa človeku mohlo v živote zísť.
Pred Dušičkami naskladnili aj biele voskové kvety, kúpila ich celá dedina a cintorín potom vyzeral ako mimoriadne vkusný dizajnérsky projekt. Každý hrob mal čečinový veniec s párnym počtom bielych voskových kvetov a v pôde zapichnuté žltkavé sviece. Keď nefúkalo, horeli.
Obyvatelia považovali za normálne, že hrob predstavoval akúsi externú záhradku, záhon letničiek, ideálne odolnejších, ktoré nebolo treba denne polievať a kvitli do nemoty. Dnes je ten cintorín smutnou kamennou plochou, každý hrob je prikrytý žulovou alebo mramorovou platňou a na nej defilé sklených kahancov, červených a žltých.
Môžem to porovnať, pretože v puberte som sa stala náruživou čitateľkou poézie, nie zamilovanej, kde sa devy s lícami farby lupeňov ruží pýrili pri svetle zradnej luny, ale takej, v ktorej sa prevaľoval smútok ako hmla nad cintorínmi, a to poetické obdobie vyústilo do túlania sa medzi hrobmi.
Bohvieprečo som bola presvedčená, že zosnulí v rôznych štádiách rozkladu mi rozumejú lepšie než živé okolie, čím som sa zrejme nelíšila od zástupov iných v rovnakom veku. Rysovala som si svoj genealogický diagram a čítala zlaté alebo strieborné nápisy na žulových náhrobkoch.
Zistila som, že nám ako kolektívu chýba odvaha a fantázia, pretože som narážala na tie isté heslá: Spomíname, Odpočinutie večné daj im Pane a Bože, buď im milostivý.
Napadlo mi, že obohatím rodinu, národ a svet knižkou, v ktorej nájdu tápajúci verše hodné vytesať do kameňa. Rukopis ťukaný na písacom stroji Consul 222.1 som nazvala Nápisy na hroboch a úmrtných oznámeniach, ale kým by vzniklo množstvo potrebné aspoň na skromnú brožúrku, vášeň pre cintoríny pominula, čo považujem za najvýznamnejší benefit konca puberty.
Objavila som ho nedávno, keď som triedila staré fotky, pamätníčky a listy neznámym deťom, ktorých adresy boli uverejnené v časopise Domino, pretože si chceli s niekým písať. Po prečítaní a analýze textov som si musela priznať, že žiadne zo štvorverší by som neodporúčala vytesať ani na pomník náhodného neznámeho.
Priala by som nám Dušičky, aké boli pred umelými ružami a ledkovými sviecami, pred ázijským dovozom náhrobného gýča, ktorý sa v novembri začne kopiť v kontajneroch.
Sme tu preto, že tu boli oni. Čo im dať, aby všetci vedeli, čo cítime? Čo dať sebe? Hrob, ktorý sa po čase stane rovinou alebo trávou, alebo javorom. Alebo básňou.
Na posledný hárok svojho neslávneho rukopisu som si zapísala jestvujúci nápis z cudzieho hrobu: „Svetom hýbu pravda, láska, krása. Ich súlad v živote donáša šťastie z čistých radostí.“ Z náhrobku Elvíry Medzihradskej a Leonarda Frančeka v Dolnom Kubíne.
