Autor je filozof, antropológ a doktorand v Ústave európskej etnológie v Brne
Sex a smrť vždy vytvárajú naratívne ťažisko. Odpudzujú, fascinujú a my zas okolo nich tvoríme a tabuizujeme.
Smrť je prítomná v mytológii vrátane kresťanskej. Smrť ovplyvňuje aj súčasné prejavy religiozity, ako sú povery a konšpirácie, inšpiruje umenie aj vedu. S týmto neustálym záujmom o smrť, ideálne tých druhých, sa jednoducho „počíta“. Vo fikcii alebo v jej prelínaní so skutočnosťou.
Počítajú s ňou aj najpredávanejší autori a autorky hororov, detektívok či seriálov o sériových vrahoch, akým bol Dahmer. Fanúšikovská základňa vrahov Kajínka a Černáka je len epifenomén popkultúrneho dopytu po smrti a násilí.
Ani dráma by nebola dobrou drámou s happy endom. Smrť však nemusí byť vždy dráma, môže byť aj banalita, personifikovaný objekt humoru ako počas mexického sviatku Día de los Muertos.
Na smrti popri zbrojárskych a pohrebných firmách, predajcoch chryzantém zarába kreatívny priemysel a celkom pochopiteľne aj bulvár.
Bulvárny imperatív
Prebytok smrti treba filtrovať. Ak aktuálne nezomrela nejaká celebrita, bulvár si ju post mortem vyrobí. Aj parasociálny vzťah a záujem o ňu podľa imperatívu: Smrť ženy je dobrá, ale najlepšia je smrť mladej a krásnej ženy!
