Rozšírený názor, že Ficovo čínske dobrodružstvo motivuje prevažne domáca politika, triafa viac-menej dobre. Najmä so spresnením, že upevňovanie elektorátu Smeru bije do očí z veľkého dôrazu na propagandistickú stránku.
Námietka, že čo je to za propagandu, keď do lietadla sa nezmestil ani jeden novinár, má krátke nohy. S novinármi by bol problém ustrážiť, aby publicitu nedostala pravda o obsahu. Trebárs pokiaľ všetkých trinásť zmlúv nie je vycicaných z prsta – len väčšina –, tak sú to deklarácie a memorandá.
Asi v zmysle, že o pol roka sa navštívia tretí námestníci ministra, aby konzultovali, kto má vyhrať tender na vizualizáciu projektu, kto na marketingovú prezentáciu a kto na štúdiu uskutočniteľnosti.
Novú disciplínu behaviorálnej politológie autor zakladať nechce a nebude, ale iniciačný impulz je dokazovanie publiku aj sebe samému, že on, Fico, robí „suverénnu politiku“ vážne.
Pozrite sa, on priamo v Pekingu odmieta politiku „jediného správneho názoru“. Keby za tým nebolo sprisahanie (nátlak Washingtonu, Bruselu!), nemohlo by sa stať, aby toľko štátov a ľudí malo iný názor, napríklad na Ukrajinu, než má on.
