Autorka je sociálna poradkyňa a analytička
Sociálna poisťovňa mesačne vypláca takmer tristotisíc vdovských dôchodkov a niečo vyše päťdesiattisíc vdoveckých. Zákonu je úplne jedno, koľko rokov predtým spolu tí ľudia žili, jeden alebo štyridsať, dávka patrí len „posledným“.
S peniazmi je to totiž v sociálnych systémoch tak: veľmi ťažko sa hľadajú, vždy niekto povie vetu „bude to drahé“ a tak, keď sa to už raz podarí a nastaví sa nejaká dávka, len ťažko sa s ňou dá hýbať. Ak, tak smerom nahor. Pridávať k nej percentá, znásobovať ju, dať raz do roka jednu či dve navyše, rozširovať okruh jej poberateľov... To všetko ide.
Ale prispôsobovať ju meniacej sa spoločnosti? Na to si trúfne málokto.
Sociálne systémy sa menia pomalšie ako sociálna realita
A tak sa často aj progresívne záchranné siete, budované v dobrej viere, rokmi zmenia na molochy, ktoré pri akejkoľvek zmienke o prelome existujúceho statusu quo dokážu vyvolať také vlny v rôznych skupinách, ktorých by sa zmena mohla dotknúť, že do nich radšej nikto nepichá.
Raz nastavené (ktoroukoľvek politickou garnitúrou) tak ostáva desaťročia bez zmeny, aj keď samotná podstata môže byť sporná. Veď sledujme, ako ťažko sa napráva zbabrané nastavenie trinásteho dôchodku, či ako sa opatrne korčuľuje okolo vrcholne nesolidárneho „rodičovského“.
Vdovský dôchodok je v zásade atavizmus. Prvé sociálne poistenie „pre prípad choroby, invalidity a staroby“ podobné dnešnému schválili v Československu v roku 1924. V čase, keď ženské príjmy boli násobne nižšie ako mužské, prípadne neboli žiadne, a smrť „živiteľa rodiny“ mohla ženy a deti, ktoré ostali samy, vrhnúť do chudoby. A navyše manželstvo vtedy bolo (väčšinou) na celý život.
Mimochodom, vdovský dôchodok bol naozaj roky nastavený ako „ženská“ dávka. Ovdovelým mužom sa vyplácal v inej výške – dokonca v jednotnej (bez ohľadu na to, koľko manželka do sociálneho systému do svojej smrti odviedla). Až v roku 2004 sa mechanizmy výpočtu pre vdovcov a vdovy zjednotili.
Svet sa však mení.
