Vláda mizérie a zlosti: Tí, čo chcú diskutovať o riešeniach, sú v menšine

Autorka je výskumníčka Sociologického inštitútu Českej akadémie vied

Kamala Harrisová prehrala. Jej kampaň, obzvlášť v závere, mala jasný cieľ: varovať pred následkami opätovného zvolenia Donalda Trumpa. Mnohým, i z rád jej podporovateľov, to neprišlo dostačujúce. Vyčítali jej ideologickú vyprázdnenosť, neochotu otvárať pálčivé témy a ponúkať reálne riešenia na problémy krajiny.

Tak ako Hillary Clintonová a Joe Biden, aj Harrisová bola vnímaná predovšetkým ako „anti“ kandidátka – niekto, kto nie je volený pre svoju vlastnú osobnosť, ale skôr ako protest proti druhému kandidátovi, Trumpovi. Ten je naopak vnímaný ako politik, ktorý voličom učaroval svojou silou, šarmom a autentickosťou.

A to natoľko, že mu mnohí sú ochotní odpustiť takmer všetko. Je to však naozaj tak?

V prvom rade je otázne je, do akej miery nám demokratické zriadenie, teda vláda väčšiny, vôbec umožňuje viesť odborné diskusie v predvolebných kampaniach.

Tento problém postihuje celý západný demokratický svet. Existuje skupina ľudí, ktorá o takéto diskusie stojí – riadia sa argumentmi, premýšľajú v súvislostiach a očakávajú od svojich volených zástupcov expertízu, líderské schopnosti, hodnotovú integritu a predvídateľnosť.

Nemusí to automaticky znamenať príslušnosť k určitému ideologickému táboru, a predkladané riešenia sa môžu vo svojej podstate líšiť. Avšak táto skupina občanov, požadujúca politikov isté kvality, sa stáva celosvetovo menšinou a nič nenasvedčuje tomu, že by sa to malo v blízkej budúcnosti zmeniť.

Kampaň pred voľbami nového amerického prezidenta ukázala, že debaty kandidátov v podstate stratili zmysel. Ak aj opomenieme fakt, že dokonca Fox News (televízia, ktorá sa verejne hlási k podpore konzervatívnej strany) vyhlásila víťazstvo demokratickej kandidátky v jedinej predvolebnej debate, ktorej sa Harrisová a Trump zúčastnili, alarmujúci je aj samotný obsah týchto debát.

Osobné útoky a agresivita – nie je to úplná novinka, ale zdá sa, že hrádza politickej kultúry a kultivovanosti bola pretrhnutá. Doba prináša komplexné problémy a prichádzať do politických kampaní s úsilím skutočne pomenovať tieto problémy je vopred prehratý boj. A to aj preto, že jednoduché riešenia často neexistujú. A to väčšina ľudí nechce počuť.

S tým súvisí i spochybnenie Trumpa ako „protokandidáta“, ktorého skutočne voliči volia pre to, kým je. Zoznam dôvodov na spochybnenie jeho dôveryhodnosti a legitimity vrátane obvinení z daňových únikov, sexuálneho obťažovania či dvoch impeachmentov (raz pre zneužitie moc a druhýkrát pre podnecovania vzbury) je skutočne dlhý.

Napokon i podporovatelia, náhodne opýtaní, neraz priznávajú značné antipatie k jeho osobnosti.

Sú to neraz tie jednoduché riešenia, ktoré ponúka, a prostý jazyk, ktorým sa ľuďom prihovára. Pre mnohých je hlas pre Trumpa vlastne antihlasom voči svetu, ktorý umožní bezdetnej žene tmavej pleti s jamajskými koreňmi riadiť svetovú mocnosť. Antihlasom voči svetu, ktorý sa príliš rýchlo mení a prestáva byť jasný a zrozumiteľný, kde už nič nie je tabu ani sväté a kde sú všetky pravdy a istoty spochybnené.

Je to skutočne hlas pre Trumpa alebo je to len hlas strachu?

Väčšina volila a zvolila. Napokon, Trump už raz bol prezidentom a nejako sa to zvládlo. Pozornému sledovateľovi kampane pravdepodobne neuniklo, že Trump v roku 2024 je iný ako v roku 2016. Odborníci, ktorí analyzovali jeho prejavy, upozorňujú na čoraz temnejší slovník a radikálnejšie výroky, často odkazujúce na násilie.

Napríklad sľúbil, že ak bude zvolený, spustí najväčší deportačný program v histórii krajiny. Na podujatí v Arizone navrhol, aby boli na bývalú členku snemovne Liz Cheneyovú namierené zbrane a označil ľavicové krídlo za „vnútorného nepriateľa“.

Politici, ktorí sú volení zo strachu pred novým a málo zrozumiteľným svetom, sú zároveň politici, ktorí predstavujú pre ten starý svet najväčšie riziko. Všetci dúfame, že sa neutrhnú z reťaze, no istá je len ich nepredvídateľnosť...