Autor je právnik Via Iuris
Kým národ rozoberá, ako bude znieť nový podmaz štátnej hymny, parlamentná väčšina bez povšimnutia oficiálne okliešťuje základné práva, ktorých úroveň sa dosahovala uplynulé desaťročia.
Za tri zo štyroch podozrivých návrhov je zodpovedná skupina zvolená na kandidátke SNS – Rudolf Huliak, Dagmar Kramplová, Milan Garaj, Adam Lučanský a Andrej Danko.
Tieto návrhy sú škodlivé najmä preto, že boli predložené ako poslanecké, obišli verejnú diskusiu, vyhli sa medzirezortnému pripomienkovému konaniu a tradične sa u nich tesne pred druhým čítaním objavuje pozmeňovací návrh, ktorý z toho poslaneckého nepodarku urobí skutočné legislatívne monštrum.
Jeden z návrhov – zákon o kritickej infraštruktúre – je vládnym návrhom, ktorý vznikol z iniciatívy Národného bezpečnostného úradu a síce prešiel medzirezortným pripomienkovým konaním, pri ktorom sa podarilo odstrániť množstvo chýb, ale zraniteľnosť v ňom ostala.
Zákon o kritickej infraštruktúre
Najdôležitejšou navrhovanou zmenou v návrhu zákona o kritickej infraštruktúre je zavedenie tzv. limitovanej informácie. Na jednej strane si bezpečnostné zložky uľahčia prácu tým, že obmedzia prístup k informáciám, ktoré nie sú dostatočne citlivé pre utajované skutočnosti.
Na druhej strane limitovaná informácia obmedzuje právo na informácie garantované ústavou. Legislatívne najlepším riešením by bolo nevkladať nový inštitút limitovanej informácie do zákona o ochrane utajovaných skutočností, ale do zákona o slobodnom prístupe k informáciám. Poskytuje totiž možnosť odvolania sa proti odopretiu sprístupnenia informácie, čo je pri utajovaných skutočnostiach vylúčené.
Z pohľadu subjektu práva spôsobuje „limitka“ podobné účinky ako utajovaná skutočnosť, pričom môže byť použitá na omnoho širší okruh informácií. Je to taká „právna cibuľa“.
Nájdeme na nej množstvo vrstiev, a keď ich odkrývame, viac a viac sa nám tlačia slzy do očí. Túto právnu cibuľu môžeme šúpať transparentne v žiari reflektorov alebo potichu v prítmí. Aj keď sa v rozporovom konaní podarilo presvedčiť navrhovateľov, aby zúžili definíciu limitovanej informácie, súčasný návrh stále dostatočne nerieši záruky pred jej zneužitím verejnou mocou. „Limitka“ tak ostáva bianko šekom na prikrytie všetkého, čo úrady nebudú chcieť ukázať.
Zákon o slobodnom prístupe k informáciám
Ďalším frontom, na ktorom parlamentná väčšina, tentoraz cez poslanecký návrh nacionalistickej úderky, útočí na základné právo občanov na slobodný prístup k informáciám, je nenápadná zmena infozákona.
Poslaneckým návrhom sa štvorica poslancov Garaj, Danko, Huliak a Lučanský rozhodli urobiť právo na informácie drahým, nedostupným a zložitým. Ich návrh chce obmedziť právo na prístup k informáciám v rozpore s ústavou. Autori návrhu síce tvrdia, že sa inšpirujú „pozitívnou českou skúsenosťou“, ale to, čím sa inšpirujú, nie je ani pozitívne, ani české.
Návrh zavádza neurčitý pojem „mimoriadne rozsiahle vyhľadávanie informácií“, ktorý môže spôsobiť svojvoľné určovanie vysokých poplatkov, neobsahuje jasné pravidlá pre opravné prostriedky a nastavuje šikanózne lehoty pre občanov, pričom štedro predlžuje lehoty na strane orgánov verejnej moci.
Navrhovatelia sa vzdialili českej inšpirácii tak ďaleko, že okrem kontroverzného pojmu „mimoriadne rozsiahle vyhľadávanie“ s ňou návrh nemá nič spoločné. Nacionalistickí poslanci by mali radšej stiahnuť svoj návrh a nechať ho prejsť riadnym pripomienkovým konaním, aby výsledkom už čoskoro nebola nočná mora svojvôle a právnej neistoty.
Zákon o organizáciách so zahraničnou podporou
Ďalší nebezpečný návrh pre demokraciu na Slovensku je opäť od úderky zo SNS Huliak, Kramplová, Garaj a Lučanský, ktorí chcú novelizovať zákony regulujúce viaceré formy združovania sa občanov.
Tento poslanecký návrh otvorene porušuje základné práva, najmä slobodu združovania, slobodu prejavu, právo na súkromie, právo na spravodlivý proces, ochranu osobných údajov a zákaz diskriminácie. Navrhovatelia nepredložili žiadne fakty alebo analýzy, ktoré by podporovali potrebu ich návrhu. S organizáciami zaobchádza odlišne iba na základe pôvodu ich financovania, čo je v rozpore so zákazom diskriminácie.
Prijatie tohto zákona by mohlo mať tzv. „chilling effect“ na občiansku spoločnosť a odradiť zahraničné financovanie organizácií. Navrhovaná registrácia a nové povinnosti pre organizácie budú mať stigmatizujúce účinky a diskriminačný dosah. Existuje riziko, že štátna moc zneužije tento mechanizmus proti kritickým organizáciám, podobne ako v Rusku a Maďarsku. Odkazovanie na existenciu tohto typu zákonov v Spojených štátoch či v Austrálii nie je namieste, pretože tento návrh je omnoho bližší zákonom, ktoré boli prijaté v autoritárskych režimoch.
Zákon o ochrane prírody a krajiny
Huliak, Danko, Garaj, Kramplová a Lučanský našli spoločnú reč aj v ambícii zrušiť právo verejnosti zúčastňovať sa na konaniach týkajúcich sa ochrany prírody. Novela, ktorá efektívne ruší účasť ochranárov, je v súčasnosti v druhom čítaní.
Poslanec Garaj k nej predložil aj pozmeňujúci návrh, ktorý vylučuje verejnosť ako účastníka konania. Konania sa týkajú výnimiek na výstavbu či ťažbu v chránených územiach či výrub drevín.
Doteraz boli občianske združenia účastníkmi konania, nová úprava ich však degraduje na „zúčastnené osoby“ bez práva odvolať sa. Tento návrh je v rozpore s ústavou, ale aj s medzinárodným právom.
Aarhuský dohovor totiž zaručuje verejnosti právo namietať rozhodnutia ovplyvňujúce životné prostredie. Správny súd však zúčastnené osoby nemôže pripustiť ako žalobcov. Čerešničkou je, že realizácia sporu na súde nemá odkladný účinok, čiže výrub či výstavba sa môže uskutočniť ešte pred súdnym rozhodnutím.
Nepamätáme si mnoho schôdzí Národnej rady, kde by bolo predložených toľko zákonov s ambíciou dramaticky okliešťovať základné práva zakotvené v ústave, ako je to na aktuálnej schôdzi.
