Autor je politológ, pracuje na Durhamskej univerzite
Liberálna demokracia sa rozvinula od konca druhej svetovej vojny za vzostupu vzdelanostnej strednej triedy. Kedysi sa jej hovorilo inteligencia, teda tí, ktorých spoločenské postavenie stojí v prvom rade na vzdelaní a odbornosti.
Inštitúcie, ktorým dnes hovoríme liberálna demokracia, nie sú záujmovo neutrálne. Tomu neujde žiadna inštitúcia. Banálny príklad: pravidlo nebrať majetok násilím nie je záujmovo nestranné voči tomu, kto má záujem a možnosti niečoho sa zmocniť násilím.
Viaceré inštitúcie liberálnej demokracie nahrávajú záujmom inteligencie. Už len tým, že z jej radov je kľúčový personál týchto inštitúcií, získava vplyv na to, čomu a ako inštitúcie venujú pozornosť.
Niekdajšie bašty inteligencie
Postavenie inteligencie sa za posledné dve desaťročia podstatne zmenilo. Naše spoločnosti prekopali režim obehu a spracúvania informácií tak zásadne, že sa to dá porovnávať so zavedením kníhtlače či všeobecnej gramotnosti. Povojnový informačný režim sa navždy skončil.
Informácie dnes obiehajú inými spôsobmi a kanálmi, ktoré prevádzkujú a ovládajú iní aktéri. Tí sa teraz dožadujú pozornosti a zdrojov, ktoré zatiaľ stále patria špičkám inteligencie, aj keď už nemá postavenie, ktorým ich získala.
Politické zmeny, ktoré začína zažívať liberálna demokracia v najbohatších štátoch, to odrážajú. Prvé na rane sú prvky, ktoré bránia politickým a hospodárskym elitám budovať klientelistické vzťahy a narábať s verejnými inštitúciami ako so svojím majetkom.
Verejnoprávne médiá, mienkotvorná žurnalistika, expertné poradenské zbory či organizácie občianskej spoločnosti sledujúce nakladanie s verejnými zdrojmi sú všetko niekdajšie bašty inteligencie a zároveň prekážky oligarchizácie.
Zásady všeobecnej a nestrannej platnosti práv, ktoré rozvinuli a uplatňujú inštitúcie prevádzkované inteligenciou, sú ďalšie na rade. Medzi politicky najpálčivejšie témy vo viacerých najbohatších demokraciách dnes patrí to, či majú mať neobčania tie isté základné práva ako miestni, či má zákon platiť aj pre všetkých politických lídrov aj či majú mať všetci občania rovnaké práva, hoc patria k menšinám.
To, že tieto pravidlá prekážajú záujmom nemalej časti špičiek aj verejnosti a sú nezriedka ohýbané, platilo vždy. Nové je to, že ich prevádzkovatelia výrazne stratili na postavení a sú pod tlakom ako trieda.
Nie pravidlá, ale osobné vzťahy
Aj to, čomu dnes hovoríme trhové hospodárstvo, čerpá z týchto inštitúcií.
V strednej Európe bolo po páde komunistických režimov programom politicky významnej časti inteligencie zavedenie kapitalizmu bez kapitalistov – trhového hospodárstva zviazaného pravidlami, ktoré platia rovnako pre malých aj veľkých hráčov.
Konkuroval mu program časti bývalých nomenklatúrnych kádrov, z ktorých sa preberaním verejného majetku rodili hospodárske špičky. Ten sa dá nazvať kapitalistami bez kapitalizmu – veľkých vlastníkov v hospodárstve v ňom nezväzujú nestranné a neosobné pravidlá trhového hospodárstva, ale osobné vzťahy medzi nimi a s politickými špičkami. Myslím, že posun k tomu druhému sa už rozbehol aj v Spojených štátoch.
Ideologické výpady a kritiky sú iba nástrojmi, akými sa nádejní privlastňovači a rozoberači inštitúcií spolu zohrávajú a skúšajú, kade najlepšie tlačiť.
Mnoho politických výpadov, ktoré sa predstavujú ako myšlienkové a hodnotové spory, je v skutočnosti iba ošúchaným „máš niečo, čo chcem, a šípim, že si to teraz nedokážeš ubrániť“. Politika je o tom, kto dostane, čo, kedy a ako. K tomu patrí aj komu čo vziať.
Platí to aj v tých temer ideálnych liberálnych demokraciách. Rozdiel je v pravidlách súperenia a ich dodržiavaní. Slovami bývalého dvojnásobného premiéra: „Život na zemi je niekedy nesmierne primitívny“.
