Autorka je bývalá ministerka spravodlivosti
Novely zákona o slobodnom prístupe k informáciám sú vždy citlivá právna aj politická téma. Na jednej strane stojí ústavné právo na prístup k informáciám a na druhej legitímny záujem chrániť určité kategórie údajov.
Z pohľadu práva ide o hľadanie rovnováhy medzi ústavnými právami. V politickej realite ide skôr o hľadanie bodu nerovnováhy, ktorý sa dá ešte politicky „ustáť“ v rámci (prirodzeného) konfliktu medzi mocou a záujmom verejnosti o jej kontrolu.
Zväčša bez problémov
Zákon o slobodnom prístupe k informáciám bude mať na budúci rok 25 rokov. Sťažnosti na jeho zneužívanie počúvame, odkedy existuje. Veľa problémov pomenovaných v sťažnostiach sa za tie roky lepšie alebo horšie vyriešilo. Niektoré novelami, ale aj judikatúrou súdov a jednoducho tým, že sme sa so zákonom naučili pracovať. A niečo sme len jednoducho museli akceptovať, napríklad že študenti si pýtajú informácie pre svoje diplomové práce a samo osebe to nie je šikanovaním.
Absolútna väčšina „infožiadostí“ sa tak dnes vybavuje bez väčších problémov. To, samozrejme, neznamená, že prestalo existovať prirodzené napätie medzi úradmi a žiadateľmi a že nevznikajú aj interpretačné spory, ktoré končia na súdoch. Tiež to neznamená, že sa nenájdu aj ľudia, ktorí si na vybavovanie účtov či ventilovanie vlastnej frustrácie vyberajú akékoľvek prostriedky, niekedy aj šikanóznu žiadosť o informácie. Nie je ich veľa, ale veľa sa o nich hovorí.
