Autorka je režisérka
Bola raz jedna dobrá rodina v okresnom meste. V storočnom zdedenom dome na námestí, syn sa učil cudzie jazyky a hrať na klavíri, stolovať, zdraviť a pripravoval sa na prijímačky na najlepšiu dostupnú školu. Technického zamerania, pravdaže, humanitné odbory neprichádzali do úvahy, pretože otec ani mama nevstúpili do komunistickej strany.
Vďaka bratrancovi funkcionárovi sa im však nežilo až tak zle, dom im neznárodnili a syn nakoniec vyštudoval za inžiniera. Potom prišli šesťdesiate roky, zrazu sa dalo voľnejšie dýchať, socializmus začal ukazovať ľudskú tvár, až kým mu po nej neprešli tanky bratských armád.
Syn sa jedného dňa nevrátil domov. V schránke si rodičia našli od neho list. „Prepáčte, nedokážem tu vydržať, potrebujem zažiť slobodu. Ľúbim vás. Azda sa ešte uvidíme.“ Onedlho súd v mene ľudu Československej socialistickej republiky odsúdil syna – emigranta v jeho neprítomnosti na mnohoročné väzenie. Za vlastizradu.
Plynul čas. Syn sa vo svete nestratil. Cestoval, pracoval, zarábal. V listoch rodičom posielal bankovky, ktoré sa však obyčajne kamsi stratili z obálok rozrezaných ostrým cenzorským nožom. Medzičasom sa syn oženil. Vo Venezuele. Vzal si krásnu, vzdelanú a bohatú dcéru tamojšieho generála. Rodičom poslal fotografie zo svadobného dňa, s manželkou, s tortou, so psami, z pláže. A potom aj z akejsi záhradnej párty. Na fotografii stál vedľa usmiateho muža s povedomou tvárou. Držali sa za plecia a dívali sa do objektívu.
Keď fotografiu otec vybral z obálky leteckej pošty, uprene sa na ňu zadíval. Kto je ten človek vedľa jeho opáleného syna? Už ho určite niekde videl. Otočil fotografiu a prečítal si: „Tu som s mojím priateľom, sovietskym kozmonautom Alexejom Leonovom – prvým človekom, ktorý vystúpil z kozmickej lode do voľného priestoru.“
Otec celú noc nespal. Ráno napísal list prezidentovi Gustávovi Husákovi. Stručný, no zdvorilý. A položil v ňom otázku: „Ako môže byť môj syn vlastizradcom a zároveň priateľom sovietskeho kozmonauta?“
A tak prezident Husák udelil priateľovi sovietskeho kozmonauta milosť. Pretože bol na správnej fotografii.
Ako chutí moc
No a teraz naša súčasná realita. Na špičkovú bratislavskú kliniku prichádza na návštevu ministerka. Ona, zopár jej podriadených, ale hlavne fotograf a profesionálne fotografické svetlá. Zbežná prehliadka priestorov, pár slov s riaditeľom a potom organizované fotografovanie. Ministerky a s ministerkou.
„Pane,“ povie fotograf lekárovi stojacemu obďaleč. „Musíte sa postaviť viac do svetla a vpravo, nech vás dobre vidno.“
„Ale ja nechcem byť na fotografii s ministerkou,“ povie lekár.
„Nie ste tu primárom?“ spýta sa fotograf.
„Som.“
„Takže?“
Takže primár dve sekundy premýšľa a potom sa vytratí z miestnosti. Za pacientmi. Alebo na toalety. Hana Hegerová sa vraj takto v roku 1977 skrývala štyri hodiny na záchodoch Lucerny, keď zistila, že ich tam pozvali, aby ich donútili podpísať Antichartu. A nechali sa pritom odfotiť.
Fotografia môže byť liek, útecha, dôkaz, zbraň, výťah k moci, cesta k zahanbeniu aj k večnému zatrateniu. Hlavnou postavou fenomenálneho Mňačkovho románu Ako chutí moc je Frank – fotograf mocných, zaznamenávateľ ich slávy aj pokleskov, svedok všetkého, čo s nimi urobili okolnosti, pokušenie, zverená moc a vlastní démoni. Má doma zbierku dôkazov skutkov, ktoré sa oficiálne nestali, ktoré by mali byť zabudnuté. Ale nie sú. Lebo sú tu tie fotky.
Dnes je tu oproti minulosti, keď sme videli fotografie v novinách, v archívoch, na nástenkách a v rodinných albumoch, ešte internet. A tam môžete vidieť nielen svojich priateľov na facebooku alebo instagrame a všetko to, čo sa rozhodli odfotiť a zverejniť, ale aj to, čo by autori a zverejňovatelia najradšej už nikdy nevideli, ale zmazať sa to nedá. Čo je na webe, je tam navždy.
A tak sú tu fotografie zapálených bojovníkov proti LGBTI, ktorí sa pred pár rokmi fotili ako ich podporovatelia na pride. Sú tu poslankyne v bikinách na Kočnerovej jachte, sú tu najrôznejší politici s vyhranenými názormi v srdečnom objatí s mafiánmi a podvodníkmi. V lyžiarskych kombinézach, smokingoch aj v spotených tričkách s margaritou v ruke.
Áno, v našej malej krajine, keď sme všetci so všetkými rôzne pospájaní, sme bývalí spolužiaci, rodáci, bratranci a sesternice z tretieho kolena, je občas ťažké sa s niekým nepoznať. Ale poznať niekoho je jedna vec a chytiť okolo pliec a nastaviť tvár objektívu je vec druhá.
Nedávno sme boli pozvaní na oslavu narodenín do jednej z lepších bratislavských reštaurácií a tam sa pri iných stoloch a v iných spoločnostiach nachádzali dvaja predstavitelia vlády. Minister a ministerka. Náhodne a každý zvlášť. Bolo zaujímavé sledovať, ako o nich ostatní hostia ani okom nezavadili. Že by sa im chcel niekto prihovoriť alebo sa s nimi odfotiť, nikomu ani nenapadlo. Keďže som sa v našej malej Bratislave párkrát ocitla v jednom priestore aj s inými predstaviteľmi moci, viem, že normálne to nie je. Vždy sa našiel niekto, kto prišiel napríklad Ivetu Radičovú, Andreja Kisku, Zuzanu Čaputovú alebo trebárs Martina Poliačika aspoň pozdraviť a podať ruku. A fotografií, na ktorých sa ocitli, by sa dali napočítať na milióny.
Nepochybujem o tom, že aj u nás existujú ľudia, ktorí by sa s našimi koaličnými ministrami chceli odfotiť, veď sa vďaka ich voličským hlasom stali koaličnými politikmi, ale tí ľudia sa obyčajne vyskytujú v stravovacích zariadeniach, kam by sa koaliční ministri určite nešli najesť.
Musí byť pre nich zvláštne – pre všetkých predstaviteľov terajšej moci aj pre ľudí, ktorí sú terajšou mocou dosadení do ich funkcií – chodiť ulicami, obchodmi, reštauráciami, galériami, divadlami, nemocnicami, kde stretávajú ľudí, ktorí od nich zjavne bočia, nechcú sa dávať do reči, nechcú byť s nimi videní, nechcú sa s nimi ocitnúť na fotografii. Občas sa niekto predsa len pristaví. Možno musí, lebo to tam vedie. Alebo chce, lebo to tak cíti, a potom ostatní bočia aj od neho.
Už to len prečkať. Ešte tri roky. Preplávať vzbúrenými vodami medzi Charybdou a Skyllou, medzi zúrivou vzburou a kolaboráciou.
Každý sa fotografuje s tým, čo mu chýba
Chorvátska spisovateľka a esejistka Dubravka Ugrešić napísala, že každý sa fotografuje s tým, čo mu chýba. Odkedy sa ku mne dostala táto jej veta, snažím sa pozorovať a stopovať príbehy, ktoré sú za opakujúcimi sa predmetmi, symbolmi, scenériami, osobami prítomnými na fotkách jednotlivých ľudí. Niekto tam má vlajky, niekto jedlo, niekto celebrity, niekto motorky, niekto majestátne pamiatky, niekto vtáky v povetrí a lode na šírom mori, niekto pusté pláne, niekto svojho životného partnera v objatí, v objatí, vždy v objatí.
Všetko je výpovedné. Hovorí to o našich vedomých túžbach aj o nevedomých potrebách našich duší.
Ak netúžime byť na fotkách s ministrom, tak na tej fotke nebuďme. Okolnostiam sa dá vzdorovať. Možno bude vtedy preplnený fajčiarsky kútik pred budovou a nátresk na toaletách, ale to je teraz naša realita. Nech majú naše detské tréningové hry na skrývačku nejaký zmysel.
Zaslúžime si byť na fotografiách s ľuďmi, ktorých si vážime a máme radi. Zaslúžime si mať fotografie, za ktoré sa naši vnuci nebudú hanbiť.
Je mnoho rodín, v ktorých majú okrem rodinného albumu, ktorý sa ukazuje, aj taký, ktorý sa neukazuje.
Nepotrebujeme si taký neverejný fotografický album zakladať tiež. Potrebujeme zážitky hodné zvečnenia. Prácu, ktorá nás napĺňa. Zveľaďovanie krajiny a sveta. Priateľské a láskyplné vzťahy. Život, v ktorom vidíme zmysel. A zopár fotiek, ktoré nám to budú pripomínať. Aby na nás tí, ktorí prídu po nás, ešte kým nezabudnú, boli hrdí.
