Režimy inklinujúce k autokracii vždy prepisujú históriu. Oprášia historických zloduchov, ktorí vyvolávajú v ich voličoch sympatie, a nachádzajú pre ich ohavné činy ospravedlnenie. Mýty vystužia polopravdami, a tak históriu národa posúvajú na územie fikcie. Revolúcie, ktoré nahlodávajú ich ideológiu, označujú za prevrat alebo si ich vôbec nevšímajú.
Preto je dôležité pozrieť sa na to, aké momenty autokrati z dávnej histórie národa oslavujú a kto z historických osobností ich inšpiruje. Ako sa umiestňujú do novodobých historických momentov a akú rolu si v nich pripisujú.
Vladimir Putin často spomína dobyvateľa, cára Petra Veľkého, jeho vidinu silného centralizovaného Ruska a rozširovania sa smerom na západ. Aj keď priamo neoslavuje Stalina, obdivuje ho ako stvoriteľa Sovietskeho zväzu a s ľahkosťou mu odpúšťa vraždy aj represie.
Recep Tayyip Erdoğan oslavuje dobyvateľa Mehmeda II., ktorý po dobytí Konštantínopola v roku 1453 spustil rozširovanie Osmanskej ríše. Dobyl rozsiahle územia Balkánu, ohrozoval kresťanskú Európu, obnovil otrokárstvo, odstránil svojich rivalov vrátane príbuzných, dokonca prijal zákon, ktorý umožňoval sultánovi zabiť bratov.
Putin a Erdoğan považujú demokratické revolúcie za západnými krajinami platené sprisahania, ktoré ohrozujú identitu národa, lebo dávajú moc aj do takých rúk, ktoré sa o túto moc chcú deliť, a nie ju využívať na zveličovanie národa (a osobného blaha vodcu).
Kto vyhnal Sovietov z Maďarska?
Viktor Orbán si, samozrejme, nemôže dovoliť negovať demokratické zmeny v roku 1989, keďže ako mladý liberál bol súčasťou pádu komunizmu. Svoju dôležitosť v tomto procese značne nafukuje a dnes sa stavia do pozície jediného skutočného „revolucionára“, ktorý vyhnal Sovietov z Maďarska.
