Autor je švajčiarsky režisér, dramatik a esejista
Prinášame otvárací prejav festivalu Pražské križovatky zo 6. novembra 2024.
Vážení priatelia,
je mi potešením otvoriť tu v Prahe festival Pražské križovatky, ktorý bol založený na počesť Václava Havla, jedného z najvýznamnejších európskych dramatikov a politikov posledného storočia.
Dokážete si asi predstaviť, že je to zvláštny pocit hovoriť k vám vo chvíli, keď bol Donald Trump druhýkrát zvolený za prezidenta Spojených štátov amerických. Zároveň tento mesiac oslávime 35. výročie zamatovej revolúcie, niekedy nazývanej nežná, keď v mnohých európskych krajinách padol autoritársky komunistický režim.
Z minulosti sa tak vynárajú dve rôzne udalosti: desivý návrat a okamih historickej nádeje.
Ešte donedávna bývalo otvorenie divadelného festivalu v Európe čisto formálnym aktom. Poďakovali ste sa sponzorom a predniesli pár otrepaných fráz o demokracii, slobode, rozmanitosti, Európe – čo vám napadne.
Pri príprave svojej reči som si nemohol nespomenúť na ptydepe z Havlových absurdných hier. Tento umelý úradnícky jazyk plný prázdnych fráz, ktorým chýba akýkoľvek význam, zaviedol byrokratický aparát pre svojich zamestnancov, ktorých plne zamestnával ničnerobením.
Prichádzam k vám z Rakúska, ktoré nie je rodiskom Havla, ale Hitlera. Prvýkrát od pádu nacizmu máme v našej krajine už dva týždne krajne pravicového predsedu parlamentu. Jeho prvým krokom v úrade bolo pozvanie Viktora Orbána do Viedne.
Jazyk nenávisti a sily
Náš ďalší demagóg Kickl, predseda krajne pravicovej Strany slobodných, ktorá vyhrala nedávne parlamentné voľby, spísal spolu s Orbánom dokument, v ktorom vyzývajú na uzavretie „mieru“ – teda mieru s Ruskom – a rozpustenie Európskej únie. Vo svojom podarenom pamflete nazývajú spojenectvo Rakúska a Maďarska osou.
Asi vám nemusím pripomínať, kto tento pojem použil pre politický zväzok v európskom kontexte naposledy. Pri strane, ktorá chce zakázať prakticky všetko, čo jej nie je dosť rakúske, vrátane môjho festivalu, a pritom si hovorí Strana slobodných, to však neprekvapí.
Nech už si o ich neofašistických vyhláseniach myslíme čokoľvek, nie je to žiadne ptydepe. Hovoria úplne jasne jazykom nenávisti a sily. Nechcú žiadne stretávanie sa na križovatkách, chcú súbežné cesty, ktoré sa nepretínajú. Nechcú spojenú Európu, ale národné štáty.
Niekedy mám pocit, že sme ako liberáli posledné desaťročie boli, povedané Havlovými slovami, „plne zamestnaní ničnerobením“. Niektorí z vás možno videli veci triezvejšie ako ja. Neboli sme si však príliš istí tým, že demokracia je skutočne „Koniec dejín“, ako napísal krátko po roku 1989 americký filozof Francis Fukuyama?
Koniec dejín však najskôr vyzerá práve takto: minulosť sa vracia alebo skôr mstí súčasnosti.
Pod troskami Berlínskeho múru
Do Prahy prichádzam prvýkrát v živote. Práve tu vznikla myšlienka socializmu s ľudskou tvárou, ktorú v roku 1968 rozdrvili ruské tanky.
Aj tak ešte v roku 1989 veľa ľudí verilo v ideu zjednotenej Európy, ktorá nebude socialistická ani kapitalistická, ale vezme si z oboch systémov to najlepšie. Dopadlo to však tak, že sa staré socialistické a kapitalistické elity spojili pod rúškom neonacionalizmu.
Pred pár týždňami mi jeden srbský filozof rozprával vtip: Keď padol Berlínsky múr, nedošlo nám, že pod jeho troskami zostala bývalá Juhoslávia. Pod jeho troskami však zostala celá Európa.
Keď sa pred tridsiatimi piatimi rokmi stal Václav Havel prezidentom – to som mal dvanásť –, vyzeralo to ako splnený platónsky sen: k moci sa dostal filozof! Ale ani on, ktorý strávil dlhé roky vo väzení, bol zakázaným autorom a toľko si vytrpel, nedokázal zabrániť vzostupu nacionalizmu, ktorý viedol okrem iného k rozdeleniu Československa.
Najznámejší citát z antických tragédií nájdete v Aischylovej Oresteii: „Človek sa učí utrpením“. Dnes, keď sa do celej Európy vracia nacionalizmus, vojna, rozpory, malosť, strach a cenzúra, si však musíme položiť otázku, čo sme sa vlastne od roku 1945 a 1989 naučili. Bolo to, čomu hovoríme európsky sen, len spánkom rozumu, ktorý vyvoláva zo záhrobia príšery?
Som presvedčený, že len ak pochopíme a prijmeme minulosť, či už je to rok 1945, alebo 1989, dokážeme vziať do rúk vlastnú budúcnosť. Nie prázdnymi slovami a peknými rečami, ale každým osobným stretnutím, každým umeleckým počinom, každým festivalom a, samozrejme, v každých voľbách.
„Potrebujeme vyjadriť nejasné myšlienky jasnými obrazmi,“ znie slávny Godardov výrok, ku ktorému by som dodal: Potrebujeme jasné kroky, potrebujeme priamu solidaritu. Potrebujeme solidaritu so všetkými, ktorí sa už stali obeťou novodobého fašizmu.
Dobre viem, že aktivizmus môže byť rovnako prázdny ako slová. Viem, že divadlo je predovšetkým miestom, kde sa pochybuje a hovorí pravda, kde priznávame vlastné zlyhanie, kde sa môžeme smiať aj plakať – nad sebou samými, nad svojou rozpoltenou dušou, nad svojimi chybami a ilúziami.
Divadlo je však aj miestom vzbury a radikálnych morálnych postojov. V každej hre, či už melodramatickej, alebo absurdnej, smutnej, alebo zábavnej, sa stretáva minulosť s budúcnosťou, zúfalstvo s nádejou. Inak povedané, ak si požičiam slová iného veľkého Čecha, Miloša Formana, ktoré povedal o Václavovi Havlovi: „Ak sa dramatikovi podarí nás rozosmiať, rozplakať, alebo oboje, je to umelec. Ale keď sa dramatikovi podarí zvrhnúť diktatúru bez jediného výstrelu, je to zázrak.“
Poďme tento zázrak zopakovať. Poďme začať druhú nežnú revolúciu. Poďme vrátiť pojmom Európa, demokracia, sloboda či rozmanitosť ich skutočný význam. Pretože inak sa z nich stanú obyčajné poetické ozveny minulosti.
