Pripomínanie si 17. novembra je dlhodobo poznačené potláčaním roly Alexandra Dubčeka v prelomových udalostiach v roku 1989. Pritom to bol práve Dubček, kto do prepukajúceho revolučného politického diania vstúpil už 14. novembra, hovorí Peter Weiss. Podľa Borisa Zalu, Dubček sa vyvíjal a zrel s pohybom udalostí, nebol vo vleku diania, naopak, otváral mu priestor. Weiss, bývalý veľvyslanec a Zala, bývalý politik a poslanec Európskeho parlamentu sa rozprávajú o Dubčekovi a jeho úlohe v revolučných časoch.
Peter Weiss: Tento mesiac si pripomíname narodenie aj tragickú smrť Alexandra Dubčeka. Netreba ho, samozrejme, predstavovať. Polemiky o ňom sa ťahajú už od roku 1968 a spor o jeho osobu neutícha ani dnes. Ale veľmi málo sa hovorí o jeho vlastnom vnútornom politickom vývoje, o jeho názoroch. Ty často v osobných rozhovoroch kladieš dôraz práve na vývoj jeho svetonázoru, ktorý si mohol bezprostredne sledovať. Ja som ho mohol sledovať len zvonku, sprostredkovane. Priblíž nám to trochu.
Boris Zala: Bol som sú pútnikom Dubčekovho názorového vývoja, najprv len ako chlapec pozorujúci s napätím a očakávaním zápas za „socializmus s ľudskou tvárou“. A šokovaný vojenskou mašinériou, ktorú spustili Brežnev, Ulbricht, Gomulka, Živkov a Kádar (ktorý sa tváril veľmi umiernene, ale na Nové Zámky, kde som vtedy žil, z miestnych vyvýšenín pekne namierili delá na obytné štvrte mesta práve maďarskí vojaci).
Dubček ho stelesňoval dvojako: svojou osobnosťou, neškrobenou, skromnou a otvorenou povahou; ale predovšetkým tým, že otvoril dvere jedinečnému pohybu a úsiliu o demokratický socializmus, o nájdenie racionálneho a spravodlivého vzťahu medzi plánom a trhom, ako sa vtedy formuloval problém, vzťahu efektívneho a zároveň aj spravodlivého hospodárstva.
Tento projekt nadchol veľkú väčšinu obyvateľstva republiky, ale aj Európy a sveta. Prvý porevolučný minister zahraničných vecí vtedajšej NDR Markus Meckel mi rozprával ako jeho rodina, tradične náboženská a viac konzervatívna, sa pod vplyvom ideí obrodného procesu ’68 stala nadšenou „bunkou“ demokratického socializmu.
Peter Weiss: Ako teda hodnotíš úlohu Dubčeka v „obrodnom procese ’68“?
Boris Zala: Obrodný proces ’68 bol autentickou slovensko-českou historickou iniciatívou. Pokusy dehonestovať slovenský podiel sú absurdné: bez slovenskej iniciatívy, reprezentovanej Dubčekom, by nepadol Antonín Novotný.
Väčšina českých komunistov vo vedení strany boli starí stalinisti. To, čo sa dialo od novembra po január ’68 bol prevrat, úplne jasný puč. V komunistickej strane sa nijako inak vedenie meniť nedalo. Tento puč otvoril cestu reformátorom, legitimizoval mocensky aj pohyby v kultúrnej, umeleckej, literárnej obci.
Otvoril priestor vedeckému skúmaniu a filozofickým alternatívam. Viedol k zrušeniu cenzúry, novinárska obec sa stala slobodnou a hnacím motorom reforiem. Celá atmosféra v spoločnosti sa uvoľnila a slobodne sme hľadali alternatívu sovietskemu modelu socializmu. Áno, udalosti roku 1968 nesmerovali pred február 1948, ale smerovali pred boľševizmus, pred október 1917. Tvrdiť, že režim bol nereformovateľný, je nezmysel. Keby nebol reformovateľný, tak nás brežnevovci nezvalcujú brachiálnou silou 600-tisícovej tankovej armády: práve tak sa tej reformy báli.
Peter Weiss: Som rád, že si spomenul aj Dubčekovu historickú zásluhu na páde Antonína Novotného, konzervatívneho stalinistu a českého šovinistu. Naša verejnosť stále málo vie o zápase, ktorý s ním Dubček od apríla 1963, keď sa stal prvým tajomníkom ÚV KSS, zvádzal.
Bojoval proti Novotného čechoslovakizmu, odbúravaniu slovenských národných orgánov aj za rehabilitácie nespravodlivo odsúdených v politických procesoch v 50. rokoch, osobitne v procese s tzv. buržoáznymi nacionalistami. Na Slovensku došlo k politickému „otepleniu“, ktoré nám Česi závideli.
Slovenskí historici to obdobie nazvali „predjarím“. Dubček otvoril dvere aj federalizácii vtedajšieho Československa. V týchto zápasoch sa stal svetoznámym reformným komunistom. Ale ako sa dostal k sociálnej demokracii?
Boris Zala: Dubček sa vyvíjal a zrel s pohybom udalostí. Nie teoretickou cestou. Ale nebol vo vleku diania, naopak, otváral mu priestor: napokon to je úlohou politika. Počas normalizácie prešiel zasa autentickým procesom pochopenia zmyslu ľudských práv pre humánnu spoločnosť.
