Autor je bývalý poslanec NR SR, expredseda strany Spolu, pôsobí ako vedecký koordinátor Európskej siete expertov na ekonómiu vzdelávania, hosťuje na Sciences Po
Šiesteho februára 1951 zatkli príslušníci ŠtB s namierenými zbraňami Gustáva Husáka, poslanca Národného zhromaždenia a člena Ústredného výboru KSČ. Nepomohla mu ani poslanecká imunita, ani fakt, že zatýkací príkaz vydali v rozpore so zákonom.
Takéto „drobnosti“ boli, samozrejme, len začiatkom jeho kalvárie, keď strávil stojedenásť mesiacov vo väzení. Z toho viac ako tri roky prežil v izolácii vyšetrovacej väzby, kde ho – rovnako ako tisíce iných – brutálne mučili predstavitelia štátnych orgánov.
Hoci bol komunista, stal sa obeťou stalinizmu a jeho bezprávneho štátu.
O štyridsať rokov neskôr zomrel Husák už ako exprezident a exgenerálny tajomník ÚV KSČ v nemocničnej posteli a na jeho pohreb prišiel vtedajší premiér Ján Čarnogurský aj predseda parlamentu František Mikloško. Napriek sporadickému volaniu po procese s najvyššie postaveným československým komunistickým funkcionárom bolo Husákovi umožnené odísť dôstojne a bez perzekúcie.
Mali sme byť v novembri ’89 tvrdší?
Oslavujeme tridsaťpäť rokov od revolúcie, ktorú Česi nazvali Sametová a my Nežná. Takto ju vtedy poznal celý svet a o tri roky sme túto značku spečatili „sametovým“ rozvodom – rozdelením Československa nielen bez násilia, ale právne čistou cestou ústavného zákona.
Nežnosť revolúcie dnes nebýva predmetom hrdosti. Skôr naopak, počuť frflanie, že keby sme boli tvrdší, dôslednejší, mohli sme sa vyhnúť budúcim problémom.
Je zaujímavé, že takýto pohľad inak býva vlastný skôr násilníckym antidemokratickým skupinám. Práve komunisti, ale aj fašisti, tvrdili, že keď sa – hoc bolestivo – vypáli vred spoločnosti, nech už sú ním Židia, kulaci či továrnici, príde pokoj a rozvoj krajiny.
Moderný svet zažil tri veľké revolúcie – americkú, francúzsku a ruskú. Všetky tri zmenili svet, ale z dlhodobého pohľadu najúspešnejšia bola americká. Vytvorila štát a ústavný systém, ktorý nielen prežil dvestopäťdesiat rokov, ale doviedol Spojené štáty do pozície najsilnejšej globálnej ekonomiky a svetovej mocnosti.
Bola zároveň najmenej násilná. Jej tvorcovia venovali viac energie premyslenému budovaniu štruktúr Únie ako revanšu.
Česi, Poliaci a Maďari mohli po roku 1989 nadviazať na tradície vlastného suverénneho štátu. U nás často zaznievalo, ako táto skúsenosť chýba – preto sa nemožno čudovať, že musíme všetko budovať od nuly a pri správe vecí verejných robíme veľa chýb.
V takej situácii by sa dalo predpokladať, že sa sústredíme na čo najrýchlejšiu tvorbu vlastného príbehu a jeho legitimity. Namiesto toho sme svedkami deštrukcie z oboch strán.
Ako vrátiť masy k ich vlastným ideám
Tým, ktorí u nás najradšej vládnu v mene národa, je národ bez výnimky ľahostajný.
Ich predstava štátnosti je v lepšom prípade operetná – kostýmy namiesto skutočnosti, Svätoplukov kôň namiesto poriadnej ústavy. V horšom scenári národnú hrdosť a jej inštitúty dokonca aktívne ničia, ako môžeme sledovať v justícii i kultúre.
