Keď prezident Peter Pellegrini nedal veto konsolidačnému fejku vlády, stálo na tomto mieste, že prepásol (poslednú?) príležitosť budovať vlastnú prezidentskú identitu. Zrazu však k 35. výročiu Nežnej revolúcie spustil také kobercové bombardovanie premiéra Fica, akoby ho niekto zošvihal bičom.
Alebo pripomenul všetky poníženia, ktorých sa mu dostalo, keď držal tašku.
Objav, že sedemnásty november je sviatkom všetkých Slovákov, sa hĺbkou podobá na Pellegriniho, avšak výčitka, že vláda k Novembru nezorganizovala podobnú oslavu ako Cyrilovi s Metodom, SNP atď., je silné vymedzenie sa proti Ficovi.
Je to takmer proklamácia, že – on, Pellegrini – chce patriť, resp. hlási sa ku generácii ponovembrových politikov. Na rozdiel od prednovembrového Fica, ktorý keď 17. november spomenul z výkopu snemu Smeru, z toho vyjadrenia priam razilo, že sviatok slobody a demokracie jeho dňom určite nie je. A nebude.
Pellegriniho výrok, že na „zmenu politického systému“ nie je vhodné obdobie, pričom zvyšovanie kvóra piatich percent je nedemokratické, je už zárodok reálneho, takpovediac lapidárneho konfliktu s (bývalým?) učiteľom. Vyjadrenie, že nič takého nepodporí, neavizuje „len“ prípadné veto, ale spôsob hlasovania Hlasu. (Keďže, samozrejme, stanovy Hlasu sú jasným dôkazom, že prezident je nadstranícky. Hahahahaha.)
Ďalšia kritika, že zdravotníctvo je „premiérska téma“, pričom zásadné veci by mal riešiť premiér a „nezakrývať sa ministrami“, len potvrdzuje zmätok, keď Pellegrini umýva hlavu tomu istému Ficovi, ktorému pred zopár (týž)dňami umýval nohy.
Čo si z toho vybrať?
Záver, že piruety sú neúprimné a ide len o snahu byť „za pekného“ u Macrona, Scholza a spol., nič nemení na tom, že k sviatku si Pellegrini vytvoril celé diferenciačné portfólio. Navyše, samotný fakt, že pekný chce byť u Macrona – a nie u Putina! –, je dobrý bod, ktorý potvrdzujú aj posledné vyjadrenia na neslovenských (nadslovenských) fórach.
Uvidíme, čo na výzvu (?) / provokáciu (?) / úlet (?) povie predsedajúci snemu, ktorého neštandardnosť nemá v Európe rovnocennú (ani) karikatúru.
Teda, či ústavného oportunistu, ktorý mu nosil tašku, odignoruje. Alebo rukavicu zdvihne, a potom sa môžeme akurát utešovať, že Pellegrini nemá syna.
Skutočnosť je zatiaľ príliš nová, aby sme došli ku kategorickému vyhláseniu, že to, čo bude držať nad vodou slovenskú demokraciu, je šnúrka od gatí politicky bipolárneho, horskú dráhu jazdiaceho prezidenta Pellegriniho.
