Autor je profesorom bioetiky na Princetonskej univerzite.
Po víťazstve Donalda Trumpa v amerických prezidentských voľbách informoval denník The New York Times o spore dvoch členov Kongresu z Demokratickej strany.
„Demokrati strácajú priveľa času tým, že sa snažia nikoho neuraziť, namiesto toho, aby boli brutálne úprimní pri výzvach, ktorým čelí mnoho Američanov,“ povedal kongresman Seth Moulton z Massachusetts. „Mám dve malé dcérky a nechcem, aby ich pri súperení na ihrisku porazil nejaký muž alebo bývalý mužský športovec. Ako demokrat však mám byť zjavne vystrašený z toho, že to poviem.“
Kongresmanka Pramila Jayapal z Washingtonu, ktorá je predsedníčkou výboru kongresmanov presadzujúcich progresívne politiky Congressional Progressive Caucus, sa opísala ako hrdá matka dcéry, ktorá je trans a povedala: „Musíme vytvoriť priestor pre obavy ľudí a umožniť im spoznať sa s tými, ktorí sú iní... a musíme čeliť predstave, že moja dcéra je hrozbou pre deti iných ľudí.“
Nechcem sa teraz zaoberať tým, kto z týchto dvoch demokratov má pravdu. V súvislosti s víťazstvom Donalda Trumpa vo voľbách by sme si však mohli položiť dve otázky:
1. Prispel Harrisovej postoj k otázke transgender osôb k jej prehre vo voľbách? A 2., kde možno umiestniť tému transgender osôb, keď sa pozrieme na otázky, v ktorých bude americká politika na čele s Trumpom iná, než by bola s Harrisovou?
Dobre minuté peniaze
Trumpova kampaň pre túto tému na Harrisovú neustále tvrdo útočila. Jeden reklamný šot, ktorý bol v posledných troch októbrových týždňoch odvysielaný vyše 17 375-krát, čo stálo viac ako desať miliónov dolárov, odkazoval na vraha, ktorého v Kalifornii odsúdili na doživotie: „Kamala Harrisová presadzovala použitie peňazí z daní na zmenu jeho pohlavia... jej agenda sú oni, nie vy.“
Ďalší šot, ktorý bol odvysielaný 13 445-krát, používal podobný jazyk, ale zároveň obviňoval Harrisovú, že „nechala biologických mužov súťažiť v športoch proti našim dievčatám“. Podľa analýzy významného politického združenia Future Forward, ktoré podporovalo Harrisovú, presvedčila táto reklama 2,7 percenta divákov, aby hlasovali pre Trumpa (Trump pritom získal spolu o dve percentá viac voličov ako Harrisová).
Kamala Harrisová na tieto útoky vôbec nereagovala. Trumpovi stratégovia však zjavne verili, že výdavky na vyše 30-tisíc vysielaní týchto reklám, sa oplatili. A môže to byť pravda.
Treba bojovať za všetko, čomu veríme?
Pozrime sa však na druhú z mojich otázok: medzi všetkými témami, ktorých sa dotkne víťazstvo Trumpa, kde sa nachádza transgenderová otázka? A položme túto otázku tak, aby čo najviac zohľadnila postoje zástancov práv transgender osôb.
Predpokladajme, že transgenderoví ľudia nie sú hrozbou pre nikoho iného - či už na verejných toaletách, vo väzniciach, alebo v športe. A tiež predpokladajme, že presvedčenie, že sú hrozbou, je len predsudkom, ktorý transgender ľuďom ubližuje, bráni im zapájať sa do športov, robí ich náchylnejšími na duševné choroby a, čo je najtragickejšie, niektorých vedie k samovražde.
Aj pri takomto nastavení sa nič, čo Trump pravdepodobne urobí v tejto oblasti, nedá porovnať s dosahom krokov, ktoré plánuje podniknúť v iných oblastiach.
Ak by Spojené štáty odstúpili od záväzkov vyplývajúcich z Parížskej klimatickej dohody, ako Trump avizoval, prečo by mali krajiny ako Čína, ktoré majú oveľa nižšie emisie skleníkových plynov, cítiť potrebu urobiť svoj diel práce? Bez jasných krokov USA a Číny však globálne otepľovanie prekročí hranicu dvoch stupňov Celzia, čo bude mať oveľa katastrofálnejšie následky, než aké sme videli v posledných rokoch.
Takisto ak Trump zastaví alebo hoci len zníži podporu Spojených štátov pre Ukrajinu - demokratickú krajinu so 40 miliónmi obyvateľov -, Ukrajina pravdepodobne padne a agresia ruského prezidenta Vladimira Putina sa tým nemusí skončiť.
Je tu tiež hrozba, ktorú Trump predstavuje pre americkú demokraciu. Škody, ktoré pravdepodobne spôsobí na prístupe k zdravotnej starostlivosti a na sociálnych dávkach pre ľudí v núdzi. A sú tu, samozrejme, Trumpove plány na rozsiahle deportácie miliónov migrantov.
Demokrati presadzujúci progresívne politiky čelia vážnej dileme: majú bojovať rovnako za každú vec, o ktorej veria, že je správna, bez ohľadu na to, aká dôležitá je v porovnaní s ďalšími témami, alebo majú pri témach, ktoré sú menej významné a pri ktorých sa im nepodarilo získať podporu dôležitej časti voličov, zaujať pozície bližšie stredu?
Podľa môjho názoru by sme sa mali zamerať na otázky, ktoré sú najdôležitejšie pre celý svet.
Kto sa bojí hovoriť
V posledných dňoch pred voľbami sa Trumpova kampaň v jednominútovej reklame zamerala na ďalšiu vec, ktorú videla ako slabinu demokratov. Šot sa začínal slovami, že za vlády Bidena a Harrisovej si „Amerika zvolila nesprávny smer“.
Jedným z dôkazov je podľa Trumpovej kampane to, že ľudia, ktorí „si dovolili hovoriť pravdu“, boli obvinení pre „nenávistné prejavy“. To, čo Trumpova kampaň označovala za „pravdu“, bolo, samozrejme, často veľmi vzdialené realite.
Ale tvrdenie, že obvinenie pre nenávistný prejav sa používa na umlčanie otvorenej diskusie, rezonuje s pocitom kongresmana Moultona, že ako demokrat nemohol otvorene vyjadriť žiadne výhrady proti transgenderovým športovcom.
Ak sa aj progresívci boja hovoriť o citlivých otázkach, ako sa vôbec dozvieme, čo si ľudia naozaj myslia – a čo je naozaj pravda?
