Autorka je spisovateľka
Kedy ste sa ocitli na vlne naozaj intenzívnej pozitívnej emócie, keď sa z vás valili slzy smiechu? Nič nie je lepšie ako katarzia z dobrého smiechu, z nadnášajúcej spolupatričnosti, z bujarej radosti.
Vedeli ste, že existujú tri druhy sĺz? Bazálne, dráždivé a emocionálne. Emocionálne slzy majú terapeutickú úlohu, a to aj keď ide o slzy zo zlosti. O smiechu vieme menej, ale určite existuje zúfalý smiech.
V roku 1962 vypukla v africkej Tanzánii epidémia smiechu. Spustili ju tri dievčatá internátnej misijnej školy. Rozosmiali sa a nemohli prestať. Vraj sa smiali celé hodiny a postupne rozosmievali ďalšie a ďalšie osoby, smiech sa napokon valil vo vlnách a nebol úľavný. Bol desivý a vyčerpávajúci.
Po niekoľkých týždňoch museli školu dočasne zavrieť. Žiačky boli nútené opustiť internát a nákaza sa tak šírila do ďalších provincií. Infikovaných boli tisíce, zatvorili štrnásť škôl. Lekári nenašli nijaké fyziologické príčiny vyčerpávajúceho smiechu, nespôsobila ho žiadna baktéria ani vírus.
Nechceme tu chudobu!
Niekto mi zaklopal na dvere. Otvorila som, stála tam pani z našej ulice a v rukách držala petičné hárky, podpíšte, aha, všetci už podpísali. V našej štvrti sa nachádza zanedbaná nízka budova s oploteným pozemkom. Je prázdna a mesto ju ponúklo na predaj. Miestni vytvorili petíciu, pretože, ako povedala pani, chcú nám tu postaviť nájomné byty.
Veď to je úžasné, odvetila som. Nie, nie je, tvrdila pani. Môžu to byť byty, ktoré zohľadnia sociálne kritériá a zvýhodnia sociálne slabšie skupiny a našej štvrti hrozí prítomnosť kadejakých živlov.
Chvíľu sme sa doťahovali, dobre vie, že moje postoje a dokonca aj spôsoby sa odlišujú od väčšiny, a čo ak som najnebezpečnejším živlom v našej štvrti ja? Strácam kľúče a vtedy musím ísť domov cez balkón. Nekosím ostošesť a hlasno telefonujem.
Naša solídna ulica by nemala byť ohrozená živlami, to je jasné. Definície bezpečia sa posúvajú až na prah našich izieb, áno, viem, svet je drsný – a to sme stále len na hornej Nitre.
Spomínam si na svojho prvého bezdomovca, videla som ho v októbri 1990 na železničnej stanici v Barcelone. Predtým som registrovala len ženu v podchode na Zochovej, ale ona len sedávala na špinavej kôpke vecí. Nenapadlo mi, odkiaľ má jedlo a či vôbec, nevedela som, že ľudia sa hrabú v smetiakoch, kým som to neuvidela. Riadne to mnou otriaslo.
Pán nevnímal nikoho, na stanici plnej ľudí sa sústredil na svoje a ja som ho s údivom sledovala, bola som dieťa, ktoré ešte pred rokom písalo domácu úlohu o Leninovi. Neskôr sa ich prítomnosť stala všednou, bezdomovci, žobráci, vyberači smetiakov, nie, nerozhadzujem zlatý prach a nezahŕňam ich peniazmi, ale ani ich neobchádzam s výrazom nadradenosti.
Míňam ich s prianím, nech zvládnu svoj život, ako vedia. Nemudrujem o tom, že ak im dám svoje drobné, aj tak ich prepijú. Odkiaľ berieme tú istotu, že my, ktokoľvek z nás, udržíme svoj život v rukách navždy pevne a podľa predstáv väčšiny?
Útočníci, ktorí nás chránia
Nestojím na strane gangstrov, zlodejov a tých, čo sa chcú biť, aj mne ukradli bicykel – a nie jeden, aj ja som plakala, keď som vystúpila z električky bez peňaženky. Ľútostivosť ma chytá kade-tade po svete.
Ak som niekde videla najväčšiu biedu, nebolo to v Chminianskej Novej Vsi ani na križovatkách okolo Louvru, kde sa to hemží kartónmi s driemajúcimi ľuďmi, a ani na stanici pri Madison Square Garden. Bolo to v Mukačeve, pred vojnou.
Pre zdravie je vraj rozhodujúca regulácia emócií. Rozumiem tomu tak, že ak sa chcem smiať, nech to nie je zúfalé. Ak sa von tlačia slzy, dám pozor, aby som sa nepriblížila k nervovému zrúteniu.
Veľmi dobre viem, že prostredia, z ktorých pochádzame, formovali každého inak. Rešpektujem obavy iných o svoj majetok, o svoj život, neberiem im ich strach. Domov má byť prístav, bezpečný a istý. Nemusí byť dokonalý, s lesklými podlahami a vycibreným vkusom, stačí, keď je.
U nás, okolo rieky Nitry, si pod provizórnymi šiatrami vytvorilo zázemie niekoľko ľudí. Chodievam tam, poznám ich roky. Pijú alkohol, aj nie, páchnu, aj nie, sú vulgárni, aj nie. Môžu si za to sami, aj nie. Za čo si budem môcť ja? Neviem.
Nech sa stavajú nájomné byty, tobôž ak majú byť sociálne. Miestni by ocenili skôr peknú lekáreň alebo funkčnú budovu s kanceláriami na prenájom, kde jedného dňa prepukne epidémia zdravého, veselého smiechu z pekného života a tak. Keby nám tu mali bývať živly, za oknami obývačiek a za bránami svojich domov už nebudeme v bezpečí.
To však nie sme aj tak. Potenciálni útočníci sú všade, dokonca aj medzi tými, ktorí nás chránia. Strácame nervy na oboch stranách, neovládame svoj strach ani svoj hnev.
Použitie neprimeranej sily môže mať mnoho príčin a je znakom veľkého problému. Umrel človek, čo páchol a kradol, bezdomovca napadol živel. Emocionálny plač môže zmierniť bezmocnosť, uvoľniť napätie.
No v tomto prípade je to málo, tak málo.
