Autor je umelec a publicista
Niekoľkomesačné zvažovanie, ktoré predchádzalo vstupu Ivana Korčoka do Progresívneho Slovenska, naznačuje, že konečné rozhodnutie bolo viac svadbou z rozumu ako láskou na prvý pohľad.
Ivan Korčok pritom zdôrazňuje, že motívom jeho rozhodovania nebol osobný prospech ani partikulárne politické záujmy, ale starosť o budúcnosť Slovenska. Ak je to tak, hlavným kritériom pri posudzovaní jeho rozhodnutia by nemalo byť to, čo prinesie jednej politickej strane, ale aký dosah bude mať na budúcnosť celej krajiny.
Otázky, či jeho rozhodnutie nestlačí SaS pod päť percent (a neudrží tam aj Demokratov) a nepripraví tak v konečnom dôsledku PS o potenciálnych koaličných partnerov , niektorí zvyknú odbiť konštatovaním, že to je problém SaS a Demokratov, a nie niečo, čo by mal riešiť Korčok či Progresívne Slovensko.
Predstava, že sa politik pri rozhodovaní môže riadiť aj širším záujmom, ako je záujem konkrétnej politickej strany, znie možno naivne. Zostáva však veriť, že nielen Korčok, ale aj politici Progresívneho Slovenska sa predsa len snažia dovidieť za horizont.
Niečo naznačil predseda Michal Šimečka, keď pri uvítaní Korčoka vo svojej strane zdôraznil, že pred najbližšími voľbami urobí všetko pre to, aby neprepadli žiadne hlasy prozápadného demokratického tábora. Konkrétne obrysy tohto plánu zatiaľ nie sú známe, ak za plán nemáme považovať Korčokove optimistické vyhlásenia, že SaS a Demokrati robia dobrú prácu, a preto sa do parlamentu dostanú aj bez neho.
V rozpore s týmto Korčokovým vyhlásením (na myseľ prichádza aj výraz zbožné prianie) sa analytici zhodujú, že jeho vstup do Progresívneho Slovenska môže predstavovať pre SaS aj Demokratov ohrozenie. Možno je plánom premeniť PS na nové SDKÚ a absorbovať ostatné strany prozápadného demokratického spektra. Zatiaľ však Ivan Korčok kreslí iný obraz.
Pred voľbami 2023 sa rozšírila téza, že najdôležitejšie je, aby progresívci vyhrali voľby. Progresívne Slovensko malo vďaka tomu získať lepšiu rokovaciu pozíciu a následne dohodnúť koalíciu s Petrom Pellegrinim. Nech si o týchto úvahách myslíme čokoľvek, zdá sa, že dnes sú bezpredmetné. Samotný Michal Šimečka uznáva, že rozmýšľať týmto spôsobom po všetkom, čo za posledný rok predviedla strana Hlas, nedáva zmysel.
Z toho však vyplýva, že nie výhra Progresívneho Slovenska, ale jeho schopnosť zložiť vládu bude konečným meradlom úspechu. Inými slovami, ak Korčok poistí Progresívnemu Slovensku víťazstvo, ale neprispeje k tomu, aby nakoniec vytvorilo vládu, z hľadiska záujmu krajiny sa iba ťažko bude javiť ako správne.
