Neprerušovaný úpadok slovenskej politiky sa dá okrem iného ilustrovať aj povahou koaličných sporov, charakterom odpadlíkov a príčin vedúcich k vládnym otrasom.

Krátko po začiatku samostatnej cesty by to bol Milan Kňažko, ktorému stačilo len zopár rokov konzumovať moc s Vladimírom Mečiarom, aby si všimol jeho autoritárske sklony. Pád Mikuláša Dzurindu naštartoval Ivan Šimko neochotou bojovať proti skupinke a spečatilo KDH pre výhradu vo svedomí.
Povážlivé to začalo byť pri Ivete Radičovej, keď SaS trvala na tom, že ak sa naozaj nijako nedá zabrániť zväčšeniu eurovalu, tak to musí byť aj s pádom ich vlády, a dno sme dosiahli, keď svojich partnerov vytrvalým úsilím vyhnal z koalície sám predseda premiérskej strany.
Teda, dovtedajšie dno. Dnes sa reč krúti okolo odroňa v kamizole, ktorý bez hanby hovorí, že jednu koaličnú stranu vedú alkoholici, blbci až kriminálnici, ale dohoda je len vecou fiškálnych transferov.
Schválne, kam sa dá ešte klesnúť.