Udalosť týždňa
Bidenove rakety.
Určite nie zmena hry ani „potenciálne rozhodujúci moment vojny“ (Duda), ale vážny vojensko-taktický a symbolický vrh Bidena do nepredvídateľnej „predtrumpovskej“ reality.
Zatiaľ čo z Kremľa idú spravodajské hry i fejky – ďalšia zmena jadrovej stratégie Ruska za jeden deň!! (posledná zmena asi pred dvoma mesiacmi pýtala „len“ „existenčné ohrozenie konvenčným útokom“), Trump mlčí, nemlčiace okolie sa posmieva trochu Bidenovi a viac Ukrajine. (Musk: „Zelenskyj má dobrý zmysel pre humor.“)
Z Bidena by sa až tak smiať nemali. Protitankové míny, ktoré vzápätí sľúbil Kyjevu, hovoria jasnou rečou, že podporu do poslednej sekundy myslí vážne. Okamžitý dôvetok bohvieodkiaľ, rozšírený ako stepný požiar po celom mediálnom svete, že sú zakázané (podpísalo vraj 160 štátov), je ukážka informačnej vojny v plnej paráde.
Udalosť SR
17. november/35.
Zrejme vôbec najdepresívnejšie (osobne určite) z výročí Novembra.
Na to, čo sa v štáte a politike deje od nástupu Fica IV, bol vymyslený výraz kontrarevolúcia. Výraz „normalizácia“ je tiež v poriadku symbolicky, porovnávanie v jednotlivostiach s rokmi 1969 až 1989 je však zavádzajúce. Môže totiž vyústiť do nezmyslov, napríklad, že dnes predsa Fico IV nikoho z práce, zo školy atď. nevyhadzuje. (To len preto, lebo viacerí „experti“ sa takto už proti „normalizácii“ ohradili.)
Kvapky do depresie z vládnutia antisystému dodáva aj medzinárodný rozmer, keď piliere, na ktorých stál svet a Európa v ňom, sa po tých tridsiatich piatich rokoch hýbu ako dosiaľ nikdy, čomu ďalšiu kvapku ešte dodáva nástup Trumpa.
Dalo by sa tu vŕtať trebárs v porovnávaní vítania sviatku koalície a opozície, ale to sú pozorovania, poznatky už klišéovité. Novinkou sú, či pre niekoho azda môžu byť, nožnice, ktoré sa v prístupe k Novembru otvárajú medzi prezidentom a premiérom.
Z toho, že by si Pellegrini budoval „pokrokovejšiu“ identitu, ktorá by neskôr zatrúbila do čohosi ako vymedzenie sa, či – nedajbože – konflikt inštitúcií, je však určite predčasné robiť vedu. Čakať a dúfať? (Povedal by Monte Christo.) To možno.
SR II
Vzbura (troch) Huliakov.
Čisto charakterovo neudalosť má jeden závit, ktorý z nej robí čosi ako mačku Schrödingera. (Nevieme, či je živá, či mŕtva, môže byť naraz živá aj mŕtva.)
Hoci Fico to celé zobchoduje s Dankom i s „národnou koalíciou“ – nič nie je nepodstatnejšie než to, koľko rezortov zostane SNS a koľko Huliakovi –, predčasný koniec Fica IV naberá percentá pravdepodobnosti. Nie bohviekoľko, ale tenká nestabilná väčšina a zjavne upadajúce morálno-vôľové rezervy Fica sú pôda takmer ako stvorená pre nové rebélie a trucpodniky.
Netreba sa plašiť, ale čím bližšie k voľbám, tým ukojenejšie sú mocenské a iné špecifické vášne, tým plnšie aj komory a sýpky, čiže tým uvoľnenejšie budú aj zvary, ktoré držia pokope a spevňujú spoločenstvo kradmej labky.
(„Morálno-vôľové rezervy“ sú na poviedku, najjednoduchší opis je asi takýto: Fico stráca motiváciu, nemá záujem, resp. taký záujem o kontrolu nad vecami, aký mával, keď bol v lepšej kondícii.)
Chybný krok
Energopomoc.
Jasné, populizmus je bezbrehý, ale väčšina prejavov nemá existenčné, fatálne, nenapraviteľné dôsledky. Zmrazenie ceny „silovej elektriny“ na kedysi v covide vyhandlovaných 61 eur je ďalší monumentálny statement politiky „po nás potopa“, čo je najlapidárnejší opis ekonomickej politiky Fica IV.
Ak vezmete len ten moment, že jediná krajina, ktorá pokračuje v energetických podporách z čias troch kríz, je tá istá, ktorej reportujú všetky štatistiky najhoršiu udržateľnosť verejných financií v EÚ, tak uznáte, že nič trefnejšie a spravodlivejšie než „po nás potopa“ nemáte.
Plošný (čiže neadresný, každej domácnosti) „vyhadzov“ približne 300 miliónov (od oka) je prvý z budúcich šiestich či desiatich prípadov, prečo tvrdíme, že celá konsolidácia je iluzionizmus, finta na hlúpych, na EÚ a na Standard & Poor's.
Keby ste náhodou počuli Kamenického, že má na to rezervu, tak sa ho spýtajte, že na koľko, keďže Fico vyhlásil, že doplatia akúkoľvek sumu. (Ešte sa nevie, koľko vyjdú ďalšie zložky tarify – distribúcia a ešte dačo.)
Objav týždňa
„Revolúcia by nebola, keby bola umelá inteligencia.“
Objav na tomto mieste býva zvyčajne ironický, tvrdenie v úvodzovkách od informatika Boháčka je však vážne až smrteľne. Ak totiž platí, že Hegenbart (to je bývalý člen ÚV KSČ) by splnil zadanie ústredného výboru či priamo Jakeša, ktorým bolo zostrihať zábery zo 17. novembra tak, že na policajtov útočili študenti, je celkom možné, že revolúcia by sa vyvinula inak. Našťastie sa mu to nepodarilo, nemal vraj ani nárok.
No výborne, Boháček však tvrdí – a na to nemusí byť ani špičkový informatik (čím je) –, že keby Hegenbart bol mal k dispozícii umelú inteligenciu, zostrihať zábery presne tak, ako chcela strana, by nebol preňho najmenší problém. Rozumieme, čo to znamená pre budúcnosť demokracie?
