Autorka je režisérka
„Školy máme zanedbané, učitelia sú slabo platení, preto sa väčšinou tí, čo sa nazdávajú, že sa presadia inde, radšej učiteľmi nestanú, lebo sú si istí, že by za svoju prácu dostali len mizernú odmenu. Učiteľmi sa teda stávajú alebo tí, čo sa na tú prácu cítia osobitne povolaní, alebo ľudia bez prostriedkov, alebo tí, ktorým sa nechce presadiť iným spôsobom. A ak učitelia dostanú miesto a zistia, že to s ich situáciou vyzerá veru neslávne, zvyčajne sa okrem učiteľstva pustia do iného podnikania, čím svoje povinnosti zanedbávajú a zverujú ich iným. Ba aj na to, aby svoj chatrný, mozoľmi vykúpený plat dostali, musia sa poriadne potrápiť, ponamáhať a nemilobohu hrdlačiť! Bolo by veru načase, aby si naše štátne zákonodarstvo aj tento smutný a bolestný stav našich učiteľov konečne všimlo!“
Tieto vety nevznikli dnes ani včera, napriek tomu, že sa taká úvaha natíska. Ich autorom je slovutný náš Ludevít Štúr a boli uverejnené v Slovenských národných novinách v roku 1847. Bezmála stoosemdesiatročný text slovenskí učitelia hoc aj dnes vlastnou krvou podpíšu. Štúrov text, ak si odmyslíme archaickú štylistiku, pôsobí aj po toľkom čase hrôzostrašne presne, pomenúva našu situáciu, aj nás samých. Každý autor túži, aby bolo jeho dielo nadčasové a naveky platné, ale v tomto prípade aktuálnosť skôr zamrzí.
Po tom, čo sa lekárom vyplatilo postrašiť výpoveďami, už neznela otázka či, ale kedy sa tým istým chodníkom uberú aj učitelia. Školstvo by malo byť celospoločenskou prioritou, pretože sa týka detí, tých detí, pre ktoré dýchame.
Už od čias jozefínskych osvietenských reforiem zverujeme vlastných potomkov na dlhé hodiny úplne neznámym ľuďom, o ktorých netušíme vôbec nič. Z akých pomerov vyšli, čomu veria a ako vlastne žijú. Naše deti trávia podstatnú časť dňa v miestnostiach pokrytých linoleom a zaliatych neónovým svetlom uprostred cudzích ľudí a my zo všetkých síl dúfame, že je to to najsprávnejšie, čo sme im mohli poskytnúť.
Nepochybne by sme boli pokojnejší, keby sme si boli istí, že sa učitelia do školy tešia, že sú spokojní s číslicami na výplatnej páske, že prácu vnímajú väčšmi ako poslanie než galeje, že sú vzdelaní a kompetentní, sčítaní, rozhľadení, tolerantní. Že sú dychtiví, aby sprostredkovali našim deťom učivo sťaby čosi jagavé, pre čo stojí za to vstávať o šiestej a s lepeňákom pod peračníkom sa terigať emhádečkou cez pol sídliska, ako truhlicu životne dôležitých a navrch krásnych tajomstiev.
Učitelia sa ozývajú, hrozia štrajkom a nemožno sa im čudovať. No my už asi tušíme, že nemusia byť poslednou podmnožinou z množiny štátom financovaných strategických oblastí. Stačí sfúknuť prach zo Štúrových novín: „Nielen učitelia, ale aj sudcovia, najmä na nižších úrovniach, dostávajú len slabý štátny plat, z čoho vyplýva – a to u nás veru nie je žiadne tajomstvo – že sa spravodlivosť dá kúpiť.“ Krvou podpíšeme.
