Túto jar, keď mal môj syn približne štyri mesiace, sa ma vzdialená členka rodiny na oslave spýtala, či ho uspávame pri väčšom hluku. Napríklad pri pustenom vysávači. Vraj „nech si zvykne“. Iná príbuzná v tej súvislosti skonštatovala, že predsa nemôžeme byť počas jeho spánku stále potichu. Opäť: „musí si zvyknúť“.
Tieto pripomienky ma vo svojej hlúposti priam paralyzovali, lebo mám výsostný problém s tým, keď sa hovorí, že by malé bábätká niečo mali alebo musia.
Moje dieťa bolo odmalička pri zaspávaní veľmi citlivé na zvuky a vnemy a každý unavený rodič isto pozná ten ľúbezný moment, keď malý ukričaný tvor konečne zaspí.
Dotyčných som sa spýtala, či by aj ony už ako dospelé chceli zaspávať pri pustenom vysávači alebo inom hluku. Lebo ak nie a im sa dobre oddychuje najmä v tichu, tme a pokoji, prečo vyžadujú presný opak od pármesačného človeka.
Rýchlo samostatné deti sú „dobré“ deti
Niekedy to skutočne vyzerá tak, akoby tí, od ktorých máme ako spoločnosť najväčšie (a často najnelogickejšie) očakávania, boli tí najmenší – bábätká a malé deti. Fyzicky, no predovšetkým mentálne najmenej zrelí jedinci na planéte. Obvykle ide o očakávania vyslovene nerealistické.
Stačí sa pozrieť do mamičkovských skupín na sociálnych sieťach alebo fórach, kde ľudia zisťujú rôzne veci. Niektorí rodičia napríklad hľadajú, ako sa už pártýždňový novorodenec naučí zaspávať sám. To aj napriek tomu, že spoločný spánok, respektíve uspávanie v kontakte je bábätkovská biologická potreba.
Potom sú tu ďalšie veci – ako bábätko naučiť dojčiť sa v presne stanovených intervaloch, ako ho naučiť, aby si už v polroku konečne sadlo, ako zariadiť, aby čím skôr prespalo celú noc, ako ho odvyknúť od upokojovania na rukách či prsníku.
Neskôr zase, ako dosiahnuť, aby dieťa konečne prestalo žiarliť na nového súrodenca a nevyžadovalo si toľko pozornosti, ako stopnúť emocionálne záchvaty a naučiť ho chápať veci logicky, ako… ako… ako… A čím skôr.
