Autor je prekladateľ a publicista
Jeden hudobník a jeden štátny úradník boli u jedného nácka v Londýne, a tam by sme hádam mohli aj skončiť. Hudobník, ktorý pracoval na úprave štátnej hymny, však povedal, že táto hymna nie je pre každého a „náš“ čas sa radikálne kráti.
Označenie „náš“ si dovolím vztiahnuť aj na seba osobne, pretože dotyčný hudobník ma evidentne z rôznych dôvodov považuje za nepriateľa. Treba dodať, že za nepriateľov zjavne považuje mnohých ľudí. Rovnako treba dodať, že tie dôvody sú len v jeho hlave; v realite už pomenej.
Také sú časy: nepriateľov sú plné ulice (a redakcie), treba ich potrestať. Lenže nepriatelia sa bránia, čím len dokazujú, že si trest zaslúžia. V poriadku – a čo s tým?
Takú hymnu ešte nehrali
Hudobník nám hovorí, že „náš“ čas sa kráti a máme zaliezť do dier, tak si to skúsme predstaviť naopak. Keby bolo garde obrátené, členovia tvorivého kolektívu Gedra - Kaliňák junior by od radosti skákali ako gumkáči. Hneď by brali do rúk kameru, dotyčného by si vystriehli a pýtali by sa ho, ako to myslí, prečo šíri nenávisť a či náhodou nenavádza na ďalší atentát.
Lenže nie. Hudobník sa môže vyhrážať celkom slobodne, dokonca aj samotný premiér môže šermovať rakovinou a druhá strana má byť ticho. A ak tá druhá strana náhodou niečo – čokoľvek – povie, tak nemá hovoriť nič. Ak náhodou niečo urobí, tak nemá robiť nič. Ak náhodou vyjadrí nesúhlas, tak nemá vyjadrovať nesúhlas.
Máme byť radi, že sme radi, teda vlastne máme byť radi, že vôbec sme, lebo by sme mohli aj nebyť. Veď náš čas sa radikálne kráti. „Rešpektujem iný názor?“ Iste – ak je rovnaký ako ich názor a prednesený spôsobom, ktorý si predstavujú.
