Autor je teológ, probačný úradník a komentátor
V slovenskej kultúre denne pribúdajú nové hraničné čiary. Najnovšiu (veľmi ostrú) nakreslil z Londýna Oskar Rózsa. Sprevádzajú ich personálne zmeny, hrubosť a mocenské ovládnutie verejných inštitúcií. Tak vyzerá deštrukcia.
Michel Houellebecq titulom svojho kultového románu ponúka dokonalú metaforu súčasného stavu slovenskej kultúry. Ide o rozšírenie bojového poľa. Zbytočné, nadmerné, únavné a škodlivé.
Každý tvorivý človek pozná bolesť spojenú s „pôrodom“ myšlienky, obrazu, piesne, literárneho príbehu, divadelnej hry či filmového scenára. Je nevyhnutné prebudiť fantáziu a zvoliť správne prostriedky. Bolí to priamo v strede bytia.
Kým umelecký zámer dostane telo, cestou sa tvorcovia potkýnajú sami o seba a vlastnú neschopnosť, jeden o druhého, o stereotypy aj prekonané formy. Kultúra znamená prekračovanie hrubých foriem, bežný konflikt prístupov a žánrov. Naozaj dosť starostí!
Teraz k nim pribúdajú nové. Kto s kým paktuje a kto koho neznáša. Ako zaobaliť odvážnejšie idey a ambície, nech sú aj prostoduchí držitelia moci spokojní. Ako preukázať lojalitu a nevzbudiť zvedavosť. Komu sa treba vtierať do priazne a na koho preventívne zabudnúť.
Aréna kultúrnej rôznorodosti dostáva škaredé okraje, na ktorých sa odohrávajú osobné, ideologické a mocensko-politické súboje. Toto nie je obyčajná výmena stráží, ale radikálne obrátenie paradigmy.
Národným a pravoverným, ktorí sa vyhrážajú slobodomyseľným a svetovým, nikdy nebolo zle. Mali publikum, štruktúry aj politickú podporu. Dnes nemajú dôvod na revanš. Ak tvrdia niečo iné, klamú.
Prirodzené „bojové pole“ malo svoju logiku, jeho rozšírenie však nabúrava spoločenskú súdržnosť.
Americký historik Jonathan Petropoulos v knihe Umelci za Hitlera píše o motívoch tých, ktorí spolupracovali s nacistickým režimom (napríklad autori projektu Ríšskej banky Walter Gropius a Mies van der Rohe z Bauhausu).
Poniektorí trpeli nekontrolovateľným egom. Iní si nesprávne vyložili motívy nacistických vodcov a boli presvedčení, že ich diela sú neodmysliteľné. Príslušníci kultúrnej moderny sa riadili pudom sebazáchovy a oportunizmom.
Zmiešané signály vysielali aj nacistickí vodcovia, lebo niektorí z nich modernu prijali a povzbudzovali nádej v syntézu moderny a fašizmu.
Našťastie, tak ďaleko nie sme. Paralela s nacistickým Nemeckom je však zaujímavá pri snahe pochopiť mechanizmy lojality a spolupráce. Obyvatelia kultúrnej obce sa musia naučiť ignorovať (so sebavedomím a s noblesou) haravaru bojového poľa tak, aby neochromila ich tvorivosť.
