Najlepším liekom na všetky obavy o zachovanie slovenskej demokracie ohrozovanej štvrtou organizovanou skupinou Roberta Fica je sledovanie parlamentných schôdzí po vzbure Rudolfa Huliaka a redukcii koaličnej väčšiny na tú najtesnejšiu. Niežeby boli hrozby zažehnané, ale z tohto valca nejde strach.

Stav, keď musí koalícia niekoľkokrát denne prácne zháňať zblúdilé alebo nemotorné duše, je veľmi krikľavé garde k ich naparovaniu sa ako mocenských hegemónov. Akurát sú to neschopné drevá a navyše na tento rozvrat nedostali mandát.
Skeptik utrúsi, že napokon sa vždy valec zasa dal do pohybu a pretlačil, na čom sa špičky dohodli. A potom, podľa Fica je kľúčové, že v koalícii každý ľúbi každého. Veď možno. Lenže ako vieme, aj keď je lásky stále viac, na cene stúpa. A keď stúpa cena, zostruje sa slovník, zvyšuje sa nervozita a povoľuje, čo má byť pevné.
Slovom, tento valec je zrelý prinajmenšom na výmenu oleja, inak sa im raz zadrhne úplne.