Autorka je režisérka
Diaľnicu z Brna na Olomouc lemuje bojisko, ktoré pred vyše dvoma storočiami vsiaklo krv 35-tisíc mladých mužov. Napoleon Bonaparte stratil čosi vyše sedemtisíc vojakov, ale spojenecké armády ruského cára Alexandra a rímsko-nemeckého cisára Františka štyrikrát toľko.
Stalo sa to na deň presne po tom, čo sa Korzičan dal v parížskom Notre Dame 2. decembra 1804 korunovať na cisára. V tom istom čase mal Beethoven na stole partitúru a na nej krasopisne napísané venovanie. Svoju slávnu Tretiu symfóniu venoval jemu. Keď sa dozvedel, že Korzičan sa vyhlásil za cisára, roztrhol stranu s venovaním napoly.
„Takže on nie je viac obyčajný smrteľník, teraz bude šliapať po všetkých ľudských právach, oddá sa ctižiadostivosti, bude si myslieť, že je nadradený všetkým ľuďom, stane sa tyranom,“ zvolal nešťastne.
Vieme si to živo predstaviť a je dobre, že túto schopnosť máme. Predstavy sú totiž dôležité, sú dôkazom, že sa danou skutočnosťou náš mozog vlastne zaoberá. To, čo si nepredstavujeme, totiž neexistuje.
Inak to nie je ani v prípade dejín, pričom naše predstavy ovplyvňuje akákoľvek vizualizácia, pred vznikom fotografie a filmu vlastne neobjektívna, súkromná, vyfabulovaná. Pritom platí pravidlo, že čím väčšmi sa nás udalosť týka, tým háklivejší sme na jej zobrazovanie.
Za to, že o významnej množine dejinných udalostí máme vôbec nejakú predstavu, vďačíme výtvarnému umeniu. Napoleonovu korunováciu máme živo pred očami vďaka tomu, že ju namaľoval Jacques-Louis David.
Na slavkovskom bojisku sa vtedy do seba pustilo 150-tisíc mužov. Telo proti telu. Po dvesto dvadsiatich rokoch sa nám Napoleonovo ťaženie a slavkovské jatky môžu javiť ako romantická látka, ale žiadna smrť v strede toho zamrznutého poľa nemohla byť pekná. Rozstrieľané tváre, črevá ťahajúce sa z útrob prederavených bodákmi, telá rozmetané delami, zápach krvi, moču a stolice, nárek dolámaných koní. Všetko, čo na tom poli dodnes rastie, vyživuje tá dávna smrť.
Nielen Slavkov, každý kúsok zeme, na ktorý kedy stúpime, má svoje vlastné dejiny, siahajúce do závratných hĺbok. Naše hlavné mesto, rušné a presýtené hemžiacimi sa ambíciami a plánmi, ponúklo stôl na podpis mierových listín. Primaciálny palác, v ktorom po skončení koncertu v Zrkadlovej sieni ťahá upratovačka vysávač, si pamätá, čo si nepamätá nik zo živých. Druhý sviatok vianočný, pot koní ťahajúcich trojzáprah s francúzskymi a rakúskymi diplomatmi, zvuky šablí narážajúcich do kožených čižiem, keď stúpali širokým schodiskom, tváre vyštípané mrazom a hanbou, hlasy priškrtené nákrčníkmi a špiritusom.
Štyri mesiace po tom, ako Beethoven vypenil, informoval vydavateľa, že všetko ostáva, ako bolo. Venované Bonapartovi. Možno šlo o vec prežitia. Vieme si predstaviť.
