Autor je teológ a člen PS
Kým spoločnosť chce odluku štátu a cirkví, vláda biskupom dáva desiatky miliónov a plánuje pridať. Menej než štvrtina verejnosti si myslí, že štát by mal presadzovať hodnoty a záujmy cirkví, no arcibiskup Bernard Bober počúva, ako Fico na Devíne volá po hrádzi proti liberalizmu, jemne prikyvuje i uznanlivo zaťapká.
Rozpor medzi tým, ako by mal vyzerať vzťah cirkví a štátu podľa väčšiny elektorátu, a tým, ako tento vzťah vyzerá naozaj, sa neustále prehlbuje. A to, že dnes si lojálnosť duchovných kupuje premiér, birmovaný komunista, alebo to, že ministerka kultúry (ktorá má vzťah cirkví a štátu v gescii) si myslí, že Desatoro je slovenské príslovie, len podčiarkuje bizarnosť celej situácie.
Lenže predstavitelia cirkví sa tvária, že sa nič nedeje. Je to nezodpovedné. V demokratických spoločnostiach totiž skôr či neskôr dôjde k tomu, že realita sa priblíži k tomu, čo si prajú voliči a voličky.
Iste, môže sa stať, že verejnosť zrazu prehodnotí svoje postoje a začne masívne podporovať financovanie cirkví štátom, no nie je to veľmi pravdepodobné. Omnoho reálnejšie je, že si spoločnosť vypýta zmenu. Prípadne sa môže stať to, že si politici, ktorí dnes biskupom poskytujú bianko šek, spočítajú, že podpora prelátov neprináša politické body.
Vedenie cirkví, zvlášť tých veľkých, sa spolieha na to, že sa nikdy nič nezmení. Že štát bude aj naďalej posielať cirkvám desiatky miliónov a nebude mať najmenší záujem vedieť, aké prínosy financovanie cirkví prináša spoločnosti. Nie sú známe žiadne prepracované stratégie na to, ako by cirkvi zabezpečili svoj chod v momente, keď by k finančnej odluke naozaj došlo.
Toto krátkozraké správanie a neschopnosť vytvoriť akýkoľvek plán B sa môže cirkvám vypomstiť. Pritom by budúcnosť slovenských cirkví mala byť pre šéfov cirkví prioritou – a mali by robiť všetko preto, aby cirkvi dokázali fungovať pri akejkoľvek zmene financovania.
Ako si znepriateliť spoločnosť
Lenže biskupi robia pravý opak: nielenže sa nepripravujú na to, že model financovania cirkví sa môže v budúcnosti zmeniť. Ale naopak, snažia sa konzervovať súčasný model a robia všetko preto, aby boli verejnosti čo najmenej sympatickí.
Preláti sa v očiach nemalej časti prodemokratického voličstva môžu stať karikatúrou samých seba – bigotnými pánbožkármi, ktorí sa za judášskych tridsať strieborných budú pretŕčať s vládnymi politikmi.
Podiel veriacich voličov pritom nehrá žiadnu rolu. Niekomu môže prekážať to, že biskupi vyberajú od štátu rentu. Inému zas to, že väčšina biskupov lobuje za zákaz potratov, no nedokáže sa vyjadriť k akýmkoľvek iným spoločenským problémom. No a ďalší sa môže pozastaviť nad tým, ako je možné, že biskupi dokážu tak jednoznačne odsudzovať gejov, lesby, slobodné matky, rozvedených a bohvie koho ešte – aby sa následne bratríčkovali s morálnym etalónom, ktorý dnes na Slovensku vládne.
Domnievam sa, že mnohé kroky biskupov môžu znepokojiť viac veriacich než tých, ktorí sa k cirkvám nehlásia. Domnievam sa, že práve veriaci ľudia sa môžu cítiť trápne, keď ich biskupi odsudzujú Ivetu Radičovú a rozvedenú Zuzanu Čaputovú, a následne vidia, ako arcibiskup Bober zatlieska Ficovi po jeho agresívnom prejave na Devíne.
Pánboh zaplať
Súčasný model financovania, nech už sa tvári akokoľvek, je len mutáciou komunistického modelu, ktorý mal jediný cieľ: zabezpečiť, že cirkvi budú finančne závislé od štátnej moci. Je v záujme veriacich, aby bojovali za dôstojnosť a nezávislosť svojich cirkví. A je v záujme duchovných myslieť na budúcnosť spoločenstiev, ktoré vedú. No biskupi buď nie sú schopní uvedomiť si, že súčasný model financovania nie je udržateľný, alebo si to uvedomujú, no naverímboha sa spoliehajú, že sa zmení až po ich odchode z úradu. Ťažko povedať, čo z toho je horšie.
Verejnosť je čím ďalej, tým menej ochotná prispievať na chod cirkví. Preto by mali po odluke cirkví a štátu volať v prvom rade biskupi. Ak má byť prijatý akýkoľvek kompromisný návrh, mal by byť prijatý teraz. Ešte stále totiž postoj verejnosti k financovaniu cirkví nie je úplne nepriateľský – a som presvedčený, že je stále možné viesť diskusiu o financovaní bez negatívnych emócií. Je v záujme cirkví, aby mali zdroje na udržiavanie kultúrnych pamiatok či na aktivity, ktoré sú vo verejnom záujme. A je v záujme cirkví, aby sa naučili pokrývať svoje vlastné aktivity určené výhradne pre veriacich z vlastných zdrojov.
Znie to kontraintuitívne, no pre cirkvi by bolo najlepšie, keby sa práve biskupi snažili nahradiť súčasný model financovania takým modelom, ktorý bude prijateľný pre väčšinu spoločnosti i pre cirkvi samotné. Ak budú biskupi naďalej ignorovať realitu, môže sa stať, že väčšina voličstva nebude ochotná prispievať cirkvám vôbec. Dnes biskupi nie sú ochotní a schopní premýšľať o finančnej nezávislosti cirkví koncepčným spôsobom, a škodia tak len a len svojim vlastným cirkvám.
Pánboh zaplať za takých prelátov.
