Minulý rok, presne na Štedrý deň, som svojej kamarátke poslala vianočný pozdrav s fotkou spoza štedrovečerného stola. Napísala som jej, že u nás bola na večeru ryba. A veľryba. Tá vľavo na fotke. Bola som vo vysokom štádiu tehotenstva, od pôrodu ma delili dva týždne a pripadala som si ako menší vorvaň.
Mala som zhruba o osemnásť kíl viac ako pred otehotnením. Pre hroziaci predčasný pôrod som už celé mesiace mala zakázanú fyzickú aktivitu a zadržaná voda v tele mi spôsobovala také problémy, že do pôrodnice som pre obrovské opuchy nôh musela ísť v turistických topánkach. Rozviazaných. Nohy odhora až po chodidlá som mala ako dve obrovské nafúknuté klobásy.
Kamarátka mi odpísala, že veľryby sú inteligentné, vnímavé, citlivé, starostlivé a ochrankyne. Totálne ma odzbrojila. A zároveň mi táto jej veta veľmi pomohla zmeniť nazeranie na to, ako vyzerám a čo to znamená.
Na svet nepríde len jeden nový človek
Pre mnohé ženy sú udalosti spojené s tehotenstvom a pôrodom zlomovým okamihom vo vzťahu k vlastnému telu. Zvyknú ho ohromne riešiť, najmä čo sa týka nadobudnutých kilogramov. Nejde však len o kilá, hoci sú ústredným motívom spoločenského tlaku na návrat k „pôvodnému“ telu.
Jazvy, sfarbenie a ovisnutie kože, krivky tam, kde predtým neboli, zmenené ťažisko, oslabené panvové dno, zmena veľkosti chodidiel, „nové“ prsia... Doslova akoby na svet neprišiel iba jeden nový človek.
Tuk, strie, záhyby, veľké boky. To všetko sú, žiaľ, v mysliach mnohých žien aj synonymá pre niečo škaredé a nechcené, nech už sa rôzne internetové motivátorky snažia, koľko chcú, a tvrdia, že telo ženy po pôrode treba velebiť.
