Autorka je spisovateľka
Ako deti sme boli fascinované Gagarinom. V našej základnej škole visela jeho fotografia vedľa leninského kútika, v záplave červených závesov a ozdobných obrusov sa jeho vysmiata žoviálna tvár vynímala obzvlášť dobre.
Tak ako mnohí, ktorí sú vystavení očiam verejnosti každý deň v týždni, aj na Gagarina toho bolo príliš a stal sa bezuzdným alkoholikom, podvádzal svoju ženu a keď ho vraj našla v ošemetnej situácii v hotelovej izbe so zdravotnou sestrou Annou, vyskočil z okna a rozbil si hlavu. To nám však v škole nepovedali, sami to nevedeli – a obrazy hrdinov boli posvätné.
Moji starí rodičia s hrôzou vnímali procesy päťdesiatych rokov. Vydesene sa vraj rozprávali o tom, ako mohli všetci tí výnimoční ľudia od Píku po Clementisa zradiť vlasť, uverili tomu. Plakali, keď umrel Stalin aj Gottwald.
Len čo sa spamätali, nové informácie z východu odrazu pritakávali verzii, že nebolo všetko zlato a Josif Vissarionovič dostal označenie tyran a diktátor. Jeden šok striedal v ich mysliach druhý.
Sú politikmi alebo umelcami?
Nám sú tieto fakty nad slnko jasnejšie, ale v malej dedine na strednom Slovensku, kde ľudia nemali takú nespochybniteľnú vieru v Boha ako povedzme na Orave a zároveň v živote nepočuli slovo disident, boli faktmi len veci, ktoré sa písali v novinách a vysielali v rádiu.
John Lennon asi nebol zurvalec a bitkár, a predsa sa na povrch predrala informácia o tom, že dal facku svojej prvej manželke a synovi Julianovi nebol príkladným otcom. Netušili sme ani, že Picasso bol komunista, mizogýn, šovinista a snob a Charles Dickens sa pokúsil umiestniť svoju ženu do blázinca, pretože chcel ujsť s tínedžerkou. O krutosti svojho otca Steva Jobsa napísala v memoároch jeho dcéra Lisa.
Ktovie, ako to bolo naozaj, tvrdí dookola postava z mojej knihy Storočie. Faktom je, že ani o Jobsovi, kým ešte žil, som nevedela nič, okrem pozoruhodných výsledkov jeho práce. Bol typickým predstaviteľom víťazného ťaženia pochádzajúceho z osobného rastu, keď sa v oblúku schopností klenula jeho invencia, vizionárstvo, pracovitosť, genialita, a zároveň sa prezentoval ako voľnomyšlienkársky chlapík v džínsoch a tričku.
Bol tu aj Henry Ford, o ktorom sme sa ešte na vysokej škole učili ako o mužovi, ktorý priniesol novú organizáciu práce, masovú výrobu a zdokonalil teóriu riadenia, nehovoriac o jeho zdatnostiach vynálezcu. Zabudli nám však prezradiť, že bol zapáleným antisemitom a propagátorom myšlienok o tom, ako židia infikovali Ameriku. Vo firme založil oddelenie, kde malo takmer dvesto ľudí špehovať zamestnancov, či vykonávajú prácu podľa Fordových štandardov.
Nejde o to, či to robil, ale že to nebolo to najdôležitejšie, čo sme sa o ňom mali dozvedieť. Si politikom alebo kozmonautom? Politikom alebo vizionárom? Si politikom alebo umelcom? Oboje.
Nebuďme sklamaní, že sme uverili
Umenie bolo a je nástrojom moci. Každý úspech na inom než umeleckom poli tiež. Aký vplyv mala kariéra Gagarina na deti mojich čias? Chlapci chceli byť kozmonautmi, takými, ako bol Gagarin – nie ten druhý. Deti v ľudových školách umenia hľadali vo výraze skratky ako Picasso, aj ja som chodila do takej školy, my obyčajní sme chceli byť niekým, ku komu sme vzhliadali.
Moje vlastné deti podľahli hudbe a možno sa ňou budú živiť. Základy pochytili doma, pretože ruku na srdce: umenie v školských osnovách, bolo tam vôbec niekedy? Istý projekt priniesol pred vyše desiatkou rokov explóziu úžasu aj do našej rodiny, chodili sme na koncerty, kúpili sme si nosiče, integrovalo nás to. Žiadna propaganda lásky, len láska.
Nič z prežitého nechcem vymazať, patrí to do našej osobnej histórie, no je dôležité vedieť, že ten konkrétny koncept a jeho realizácia svojho času formovali množstvo pubertiakov a nielen ich. Oslovoval cítiace bytosti bez rozdielu.
Pokiaľ ide o osobnosti, neverím, že existuje čosi ako fiktívny, predstieraný altruizmus. Robiť umenie je najlepší spôsob, ako spájať. Ak chce ktokoľvek podporovať dobrú vec a pomáhať šíriť myšlienky či dávať dary, robí to, lebo to tak cíti.
Nepochybne to však platí aj opačne: postavy nášho sveta sa neštítia ukázať drsnú tvár, šokujúce presvedčenia a nachádzajú sa tak vysoko nad nami, že nás vlastne ani nevidia. Nebuďme sklamaní tým, že sme uverili. Bolo to skutočné, zažili sme krásu. Všetko, čo nasledovalo potom, je nová kapitola z novej knihy, čítať ju nebudeme.
Cesta podľa Amosa Oza
Slovensko je rozdelené na dve časti ako motorovou pílou: na jednej strane spektra čelia umelci obrovskej kríze dôvery, na druhej strane dostávajú jednoznačnú a zásadnú podporu.
Dejiny najvyššieho a najcitlivejšieho umenia sú plné odvrátených tvárí geniality a je zjavné, že ani v jemnohmotných umeleckých svetoch nie je a nebola núdza o križiacke výpravy.
„Bol koniec decembra 1938 a odvtedy som nikdy nebol v zahraničí, možno iba v myšlienkach. A nikdy nepôjdem. Nie preto, že by zem Izrael bola taká úžasná, ale preto, že teraz verím, že všetky cesty sú smiešne: jediná cesta, z ktorej sa nevrátiš vždy s prázdnymi rukami, je cesta do seba.“ – Amos Oz, Príbeh o láske a tme.
