Autor je prekladateľ a publicista
Jedna ľudová pesnička sa volá Kade chodím, tade pijem. A teraz správy z domova.
Robert Fico kritizuje. Novinári vraj vytvorili takú atmosféru, až z toho klesá spotreba. Čo bude ďalšie? Že novinári toľko kritizujú stav zdravotníctva, až z toho ľudia umierajú?
Robert Fico ukazuje. Ukazuje prostredník, takže môžeme následne diskutovať o tom, či ten prostredník ukázal, ak áno, na ktorej ruke, pri akej príležitosti a komu presne.
Robert Fico sa rozčuľuje. Rozčuľuje sa nad tým, ako novinári klamú, že koalícia nemá stabilnú väčšinu v parlamente, v ktorom evidentne stabilnú väčšinu naozaj nemá.
A k tomu hobbyhorsing, šport, ktorý ste možno niekde videli, ale pravdepodobne ste ani nevedeli, že sa tak volá. A hymna. A výstava na Bratislavskom hrade. Je to nechutné. Je to smiešne. Je to nádhera.
Jadrová veľmoc prehrala
Neviem, či to je pravda, ale znie to dobre, takže by mohla byť: veci sa dejú pomaly dovtedy, kým sa zrazu nezačnú diať rýchlo.
Občiansku vojnu v Sýrii nesledujeme. Sledovali sme ju kedysi dávno, keď zo Sýrie prúdili zástupy utečencov, a aj to len preto, lebo nám to prekážalo. Inak to bola ťažko pochopiteľná situácia niekde ďaleko, ktorá už potom navyše trvala aj dlho, takže sme ju sledovať prestali. Namiesto udalosti sa zmenila na dlhotrvajúci stav.
Je to prirodzené, ale kým sme boli na vianočných večierkoch, padol tam režim, v ktorom päťdesiat rokov vládol najprv otec a potom syn. Veci sa dejú pomaly, až kým sa nezačnú diať rýchlo, no a finále trvalo len o niečo dlhšie ako cesta vlakom z Humenného do Bratislavy (niečo o tom viem, išiel som v sobotu).
Nejdem sa teraz tváriť, že rozumiem, prečo sa tak stalo, ako a čo teraz – tú občiansku vojnu som sledoval presne tak ako vy. Vyplýva však z toho napríklad toto: je jasné, na čej strane bolo celé roky Rusko. Na strane diktátora. Diktátor už nevládne.
