Vianocami sa zavŕši mesiac trvajúca agónia

Autorka je režisérka

Ani po tom, ako som sa nad všetku pochybnosť prehupla do druhej polovice života, mi nie je jasné, v čom spočíva podmanivosť Vianoc. Napriek tomu, že sa im odovzdávam, zostávajú kdesi mimo mňa, akoby za sklom.

Kým som bola dieťa, predstavovala kombinácia prázdnin a darčekov všetko, čo mohla jedna bytosť od života chcieť. Neskôr, keď sa počet členov rodiny menil, pribudli zimné prechádzky na cintorín. Babka omietla naviaty sneh z písmen na žulovom náhrobku a do zamrznutej pôdy zavŕtala jedľovú vetvičku s orechmi zabalenými v striebornom celofáne. Zasadila jedličku presne na tieto účely, aby nemusela pýtať od susedy alebo lámať zo stromčekov pri školskom ihrisku.

Necítila som si prsty na nohách, ale ona neúnavne ševelila Otčenáš a Zdravas. A spievala. Búvaj dieťa krásne, Do hory do lesa, Tichá noc, neškoleným preskakujúcim hlasom. Vetvičiek s orechmi v celofáne rokmi pribúdalo, pretože jej zomreli švagrovia, potom otec i mať, potom muž.

Pred Vianocami, keď bola o piatej noc, zabúdala rozsvietiť, sedávala na stoličke pri radiátore a driemala. Čo tu robíš potme, spytovala som sa. Čakám, odvetila. A potom, to už som mala vyše tridsať, zomrela aj ona.

Advent je vlastne čakanie. Moja dcéra čaká na Štedrý večer, vediac, že ak absolvuje tortúru zloženú z majonézového šalátu a kapra v trojobale, bude sa môcť kúpať v slasti z trhania baliaceho papiera.

Ja čakám na moment, keď po štedrej večeri napchám riad do umývačky a zapnem ju. Vianocami sa pre mňa zavŕši mesiac trvajúca agónia zložená z vianočných reklám, maratónov medzi regálmi a melódie Last Christmas, ktorou ma George Michael, pokoj prachu jeho, trýzni už štyridsať rokov.

Pred niekoľkými dňami vysielali v spravodajskom bloku jednej televízie reportáž z príprav Vianoc v jednotlivých regiónoch. Hovorkyne miest informovali o nákladoch na vianočnú výzdobu a pristavení obyvatelia sa v ankete zverovali, ako veľmi sú s ňou spokojní. Chápem, že treba šetriť, vysvetľovala jedna z oslovených, ale veď na Vianoce treba čačky-mačky. Vox populi, vox Dei. Presne toho sa nám totiž dostáva za vagóny.

Vianoce, zvalcované naším konzumom na ploché a zúfalo dvojrozmerné čačky-mačky, sa javia ako kolotočiarsky festival gýča, prekladaný lokšami z mikrovlnky a krkovičkou po záruke v žemli. Tí, ktorí sa vulgárne krikľavému konceptu chabo vzpierame, zhľadúvame remeselné výrobky a oprašujeme babkine škatule s retro guľami.

Druhú adventnú nedeľu zapálime na adventnom venci sviečku z včelieho plástu. Vieme si zrátať dve a dve, naše čakanie je práve v polovici.

Cintorín bude zajtra celkom biely. Kým píšem, zotmelo sa, zabudla som si zažať svetlo. V záhrade za našou chalupou rastie jedlička a v jutovom vreci vedľa sporáka mám vlašské orechy.