Dojčím. Cez deň aj v noci, vnútri aj vonku, dojčím, aby som kŕmila aj upokojila. A hoci sa mi nie vždy chce, som veľkou fanúšičkou dojčenia. Považujem ho za biologickú normu v tom zmysle, že naše telá sú naň (až na niektoré raritné prípady), prirodzene nadizajnované, len ich to, podobne ako sedenie či chodenie, musíme naučiť.
Pred pôrodom som sa bála, či sa mi to podarí, ale rozhodla som sa nebyť na seba prísna, keby sa situácia náhodou vyvinula inak. Pretože vo výsledku nie som len fanúšičkou dojčenia. Som najmä fanúšičkou nasýtených a spokojných detí. A to v niektorých prípadoch znamená kŕmiť ich aj odstriekaným materským mliekom z fľaše či z pohárika alebo umelým mliekom, prípadne obidvoma súčasne.
Verím tomu, že ak ako rodičia poskytujeme svojmu dieťaťu výživu akokoľvek a zároveň sa oň láskyplne staráme, je to to najlepšie, čo môžeme urobiť.
Nemôžeme však ignorovať, že dojčenie ako téma je už dlhodobo zdrojom úzkosti medzi matkami a tiež predmetom búrlivých debát. Je témou, ktorá okrem iného aj vháňa slzy do očí a vyvoláva depresie, najmä vtedy, keď sa nedarí.
Keď očakávania a ideály narazia na realitu
Tento rok mi až priveľa kamarátok a známych povedalo, že im to nejde. Že dojčenie ich bábätku nestačí, že im je predstava dojčenia nepríjemná alebo že sa im zrútil sen o výlučnom kŕmení dieťaťa z prsníka, keď museli vytiahnuť aj obávanú fľašu s umelým mliekom a dokrmovať. A to aj napriek tomu, že sa na dojčenie vopred pripravovali.
Nemôžeme sa tváriť, že tlak na to, aby ženy dojčili, nie je problém a že matky, ktorým sa to nedarí, nečelia silným pocitom viny a zlyhania. Otázka znie – čo sa v spoločnosti stalo, že táto téma u žien vyvoláva taký stres? A prečo má toľko z nich pocit, že zlyhali ako matky, keď dojčenie nejde podľa predstáv?
