Dva štrajky, ktoré na Slovensku aktuálne prebiehajú, nemôžu byť odlišnejšie.
Umelecká obec v štrajkovej pohotovosti pripomína roj komárov. Je dotieravá, piští za ušami, otravuje a svojimi štípancami na nedôstojných miestach zahanbuje tých, ktorí sa musia škriabať alebo oháňať.
Ľudia, ktorí bránia kultúrne inštitúcie, veľmi správne pochopili, že ich sila nespočíva v náhlom ochromení divadiel a neodvysielaní piatej časti čítania na pokračovanie. Je vo vytrvalom a kreatívnom upozorňovaní na to, ako sa do výstavných skríň kultúry za rok navláčili nekompetentné matriošky, čo zo svojho brucha vypľúvajú ďalšie a ďalšie klony seba samých.
Štrajk zdravotníctva naproti tomu pripomína stádo vyčkávajúcich hrochov. Vie sa, že onedlho sa táto majestátna masa zdvihne, bude dupať, lámať a ničiť. Hladina vody je stále viac-menej pokojná, iba občas niekto zastrihá ušami. Všetci teda len čakajú, kedy sa stádo poberie do lepšieho jazera a po ceste zanechá spúšť na úrode aj na životoch.
Vláda pritom robí všetko pre to, aby odpor jednej aj druhej skupiny (ktorých prirovnanie k živočíšnej ríši si autorka dovolila iba z obdivu k nim) ešte vyhrotila a viedla ho do nepríjemných krajností.
Umelci na jednej strane počúvajú bohorovné: „Nech si idú, prídu ďalší.“ Lekári sa zas po víkendovom mimoriadnom zasadnutí vlády dostávajú do pozície kriminálnikov, ktorých budú pre výpovede zatvárať.
