Pred niekoľkými dňami som občiansky zodpovedne využila na prepravu svojej osoby autobus. Vďaka tomu som si vypočula rozhovor dvoch starších dám. Voličku opozície musel počuť prakticky celý autobus, ja som počula aj voličku koalície.
V jednej chvíli sa opýtala: „Ale prečo ho tak nenávidíte?“ Na mysli mala Roberta Fica.
Druhá dáma sa úprimne začudovala: veď to nie je pravda a nič také nepovedala. „Povedala som, že ho nemám rada. Nenávisť je predsa niečo celkom iné.“
Keď dámy vystupovali, šofér ešte na ne zavolal, nech určite nevolia Šimečku, a ja som sa mohla opäť raz zamyslieť nad slovom nenávisť.
Tá dáma mala totiž pravdu – nenávisť je čosi iné.
Slovo roka
Myslíte si, že autorom výroku „stokrát opakovaná lož sa stane pravdou“ bol ríšsky minister propagandy Joseph Goebbels? Tak ste sa stali dôkazom pravdivosti tohto výroku. Goebbels síce hovoril o manipulovaní verejnej mienky cez deformovanie pravdy, ale tento konkrétny citát nevyslovil.
Niežeby takýto dôkaz bol potrebný. O tom, že do verejného priestoru stačí dostať svoju ilúziu pravdy, vie každý, kto je v politike dlhšie ako tri dni.
Že ľudia opakujú tvrdenia tých politikov, ktorých volili, je logické, zároveň však automaticky preberajú ich lexiku. Ak sú tvrdenia tých politikov skrz-naskrz klamstvá, robia zo svojich prívržencov také malé živé vysielače svojich myšlienok. A tak sa stane, že v tom istom momente, ako Robert Fico počúva v Brazílii, že je Juhoslovan, jedna staršia dáma pripisuje druhej, že ho nenávidí.
Slovo nenávisť sa zmocnilo v roku 2024 slovenského verejného priestoru, hoci rovnako s ním predtým pracoval aj Igor Matovič, len menej účinne.
Zaujímavé však je, že politici si nevystačili s „hejtom“ (a jeho odvodeninami hejter, hejtovať). Do nášho jazyka preniklo pred najmenej desiatimi rokmi a zjavne sa udomácnilo, pretože sme ho aj začali písať foneticky, aj sme mu dožičili slovenského skloňovania a časovania. To platí aj napriek tomu, že v slovníku dodnes nájdeme len „hejt – pokrik na kone a kravy, aby šli napravo“.
Aj hejt sa často splietal s vecnou kritikou, ale zrejme je menej úderný ako nenávisť, ktorú tak často a tak rozkošnícky omáľajú na jazyku súčasní koaličníci a tiež sa tým pokúšajú rozmazať jasnú deliacu čiaru medzi kritikou a nenávistným prejavom (dôkazom je chystané uznesenie v NR SR).
Predovšetkým atentát – objektívne pokus o vraždu, teda prejav najhrubšieho fyzického násilia – vytvoril takú živnú pôdu slovu nenávisť, že by som ho rada vyhlásila za slovo roka s nádejou, že toto jeho pokrivené používanie už bude len klesať.
Slovu roka sa však môže prihodiť aj to, že priletí nazad a udrie nešikovného vrhača do hlavy. Stalo sa to aj teraz.
Kto rozbil semafor v Nemecku?
Mám veselú spomienku na anketu denníka SME v roku 2010. Vtedy vyhralo slovo zlepenec , ktoré Robert Fico používal na koalíciu SDKÚ, KDH, SaS a Most-Híd. Ešte pred ním slovíčko vytiahol z karpatskej prírody Vladimír Mečiar a označoval ním Dzurindovu SDK. Všetko fajn, aspoň to nie je vulgárne, však. Čo sa však nestalo?
Na konci roka 2024 má koalícia nohy zo želatíny a frekvencia slova zlepenec utešene rastie, tentoraz však mieri na Roberta Fica. A to je tiež v poriadku, lebo politické zákony napočudovanie platia aj preňho. Zároveň vidno, že Mečiar aj Fico tento výraz preniesli do politiky celkom šikovne, lebo sa osvedčil ako životaschopný.
