Verejný útok na sudcov či sudkyne pre výsledky ich rozhodovania je neakceptovateľný.
Spomeňme si napríklad na sudcu Juraja Klimenta. Dozvedel sa, že „nemôže súdiť ani dedinskú hádku o pol prasaťa“. Autorom výroku je minister obrany Robert Kaliňák.
Začuli sme aj názor, že „takíto ľudia by v súdnictve nemali byť“, pre zmenu od ministra spravodlivosti Borisa Suska.
Alebo si spomeňme na nespokojnosť dvoch ministrov s rozhodnutím sudcu Michala Kubiša vo veci neodkladných opatrení čurillovcov. Minister Tomáš Taraba ďakoval „týmto aktivistom, ako nám uľahčujú urobiť systémové zmeny v holubníku nazvanom justícia“. (Inak, kto chce vidieť ministra životného prostredia, ako robí zmeny v justícii?)
A minister vnútra Matúš Šutaj Eštok vyjadril dokonca presvedčenie, že (sudca) „sa dopustil možno aj nejakého trestného činu ohýbania práva“. Šutaj Eštok sa následne ospravedlnil.
V každom prípade ministri, teda členovia vlády a súčasní držitelia výkonnej moci, vyslovili takéto hodnotiace úsudky na adresu sudcov. Teraz sa môže trebárs hlasovať, či ide o kritiku súdneho rozhodnutia, alebo osobné útoky.
Podstatné v dnešnom kontexte je, že Súdna rada v novembri 2023 neschválila ani jeden z dvoch predložených návrhov uznesení k medializovaným útokom proti sudcom. Do decembra 2024 však nabrala odvahu a ústami svojej predsedníčky Marcely Kosovej smelo tvrdí napríklad, že je nebezpečné, ak sa „zároveň verejne oznamuje, že rozhodnutia súdov nie sú potrebné a nie je potrebné ich rešpektovať“.
