Do tradície selekcie zahraničných námetov tak, aby niesli poučno-relevantný odkaz pre Slovensko, je Gruzínsko ako stvorené.
Desať- (sto-)tisícové demonštrácie v Tbilisi i menších mestách, ktoré polícia, vojaci i „špeciálne“ služby rozbíjajú obuškami, vodnými delami, slzným plynom a zatýkaním stoviek ľudí, vyvolávajú husiu kožu – a závisť.
Samozrejme, nie pre tie obušky (rovesníci, pamätáte Dubčekov „obuškový zákon“?), ale pre obrovské zaujatie, presvedčenie a odhodlanie niesť aj obete pre krajšiu, európsku budúcnosť národa a štátu.
Veľký obdiv zaslúži vitálny odpor voči obrovskému autokratickému susedovi. A hory, pohoria i vlastné riziká prenášajúca vôľa patriť do slobodnejšej, bohatšej a spravodlivejšej Európskej únie.
Dá sa spochybňovať, že Gruzínci netušia (alebo tušia málo) o chybách, zlyhaniach a iných necnostiach EÚ. Možno. Ale každodenné masívne manifestácie príťažlivosti Únie o to viac pripomínajú, aká nevábna, neslobodná a biedna je ruská realita. Teda musí byť, keď v mysliach Gruzíncov ani neresti EÚ nezavážia nič.
Z opačnej strany: Výrazy „prevrat“ a „puč“ majú negatívnu konotáciu. Nerešpektovanie volebného výsledku gruzínskou opozíciou, ako aj rozhodnutie prezidentky neodstúpiť z funkcie (keďže nástupcu zvolil nelegitímny parlament), vnímame ako kroky pozitívne.
Jedno i druhé je však neústavný, či mimoústavný skutok, keďže základné tvrdenie, že parlamentné voľby boli sfalšované, nepodporujú relevantné dôkazy.
