Keď sa po nespokojných samosprávach s rozpočtami na hrane možného a lekároch vo výpovediach ozvú aj učitelia so štrajkovou pohotovosťou, dalo by sa vláde smiať, že na ňu všetko padá. Alternatívne sa dá zvoliť konštruktívny, čiže v skutočnosti oveľa problematickejší postoj a načrtnúť možné riešenia.
Účtovníčka s platom ako upratovačka? Pre platy v školstve vyhlásili štrajkovú pohotovosť Čítajte Problematickejší, lebo tu si nevystačíme s infantilným bľačaním „nech štát šetrí na sebe!“, prípadne „sebe si platy zvýšiť vedeli!“ Štát môže „na sebe“ niečo ušetriť´ a členovia vlády môžu robiť zadarmo, ale k cieľu sa príliš nepriblížime.
Štátne hospodárenie vo fiškálnej núdzi, ako je slovenská, má totiž dve podstatné vlastnosti: jednak hovoríme prinajmenšom v deväťciferných rádoch a ide prinajlepšom o „hru s nulovým súčtom“. V preklade: keď niekomu pridáme, treba niekomu ubrať a ten niekto musí predstavovať veľkú výdavkovú kapitolu.
Skrátka, toto sa profesionálnym dôchodcom páčiť nebude.
Posadnutosť gerontofilnej časti politických elít kreatívnym zvyšovaním a zavádzaním úplne nových penzijných dávok totiž dosiahla úroveň, keď už sa očividne a rukolapne podpisuje na devastácii štátu a jeho budúcnosti.
Máme takmer istotu, že to politici robia zo zištných dôvodov, ale bolo by to rovnako hanebné, aj keby boli len mechom udretí. Starobní penzisti nepatria medzi chudobou najohrozenejšie skupiny, ich spotreba výrazne prevyšuje odvedené poistné, a hoci sa to nepatrí hovoriť, na svoje hmotné zabezpečenie mali doslova celý život.
Hoci „penzijnému problému“ čelí prakticky celá Európa, na Slovensku je osobitne vypuklý minimálne z troch dôvodov: čelíme ešte rýchlejšiemu starnutiu, v pomere k ekonomike máme viac ako štedré penzie a sme mimoriadne ohrození odlivom mladých ľudí.
Tie miliardy preto potrebujeme inde a segmenty z úvodu sme nespomenuli náhodou.
O vplyve zdravotníctva na život a zdravie sa netreba rozpisovať, samosprávy zasa poskytujú služby, ktoré využívame každý deň, a naše bohovanie na kvalitu štátu úzko súvisí práve s vyžmýkanými samosprávami. Tie dnes nemajú ani na spolufinancovanie eurofondov. Áno, doslova nás to stojí ďalšie peniaze „zadarmo“.
Aby sme si rozumeli, za tretinu trinástych dôchodkov by mohli kraje opravovať aj niečo iné ako havarijné situácie a dokonca niečo postaviť. Mali by ste oveľa lepšie cesty, chodníky, mosty aj školy a internáty by boli o niečo lepšie ako basy.
Tým sa dostávame k školstvu, ktoré je pre Slovensko zásadnejší problém ako pre iné krajiny. Vzhľadom na jazykovú blízkosť s Českom a drastický rozdiel v kvalite tamojších škôl už emigrácia za vzdelaním vážne ohrozuje kvalitu a množstvo ekonomicky aktívneho občianstva.
Nie, nepostavíme Oxford, ba ani Univerzitu Karlovu, ale tie ani nutne nepotrebujeme. Potrebujeme „normálne“ školy, ktoré budú tradične len o niečo horšie ako v Česku, s „normálne“ zaplatenými učiteľmi.
Takto, aby sa dôchodcovia necítili ukrivdení, rovnako to platí pre množstvo megalomanských projektov typu obchvatu Bratislavy, diaľničných estakád medzi Lučencom a ničím, plošných energodotácií alebo „prorodinného“ balíčka.
Za zlomok týchto peňazí by sa dala rýchlo a viditeľne skvalitniť infraštruktúra a služby, ktoré konzumujeme každý deň.
Možno to znie ako vyhlásenie generačnej vojny, ale súčasné dôchodky sa aj tak nedajú dlhodobo udržať a čím skôr sa s tým kolektívne zmierime, tým to bude pre všetkých lepšie.
