Netradične sa odrazíme od postrehu kolegov z Postoja. Niektorý z editorov totiž do noticky v stĺpčeku venovanému aktuálnym správam napísal, že nespokojní poslanci Hlasu už „de facto vystupujú ako samostatná platforma“. To je zaujímavé jednak z „vecného“ a potom aj z „jazykového“ hľadiska.
Pokiaľ ide o to prvé, dá sa súhlasiť s tým, že kým donedávna pôsobili Samuel Migaľ, Radomír Šalitroš, Ján Ferenčák a Roman Malatinec ako jednotlivci, ktorých (okrem straníckej príslušnosti, samozrejme) spájala len existencia výhrad k vládnej koalícii, každého však viedli vlastné motívy.
To možno platí aj naďalej, do hláv im nevidíme, ale najnovšie platí, že sa k sebe navzájom prinajmenšom hlásia a hovoria o sebe v prvej osobe množného čísla. A ako vieme zo sociológie, tam, kde sú „my“, musia byť zákonite aj „oni“. V tomto kontexte je poznámka Postoja o platforme zásadná.
Konkrétne tu totiž ide o to, kto sú tí „oni“, voči komu sa táto štvorica, respektíve vraj dokonca početnejší kolektív, vymedzuje. Zatiaľ zaznievajú najčastejšie výhrady voči koaličnému partnerovi z SNS. Už to je vážny destabilizačný prvok, ťažko ťahať za jeden povraz, keď ako súčasť koordinovaného zoskupenia označujete partnera za „burana“.
Lenže na tento typ vzdoru nepotrebujete „platformu“, tá vzniká ako disentné pôsobisko na domácej pôde. A aj v časoch tekutých faktov a neistoty na Slovensku bez výnimky platí jeden železný zákon: keď raz v strane vznikne vnútrostranícka „platforma“, jej členovia najneskôr do roka zo strany odchádzajú.
