Autorka je režisérka
„Či vlak, či kôň, či chlap jak buk
Vykoľají sa každý –
Tak nehútaj, už ani muk
Počas jazdy!“
Na Univerzite Komenského v Bratislave prednáša profesor germanistiky, ktorý nemá čas chodiť do knižnice. Teda, možno sa mu nechce. Alebo tú zložitú dostupnosť knižnice potrebuje ako dôvod sám pre seba, aby mohol robiť to, čo ho nadchýna.
Takže ak tento profesor potrebuje slovenský preklad básne po nemecky píšuceho autora, tak si tú báseň preloží sám. Lebo vraj preložiť báseň je rýchlejšie, ako predĺžiť si čitateľský preukaz, zarezervovať knihu a ísť si ju vyzdvihnúť. A ešte vraj hľadať päť minút denne rým alebo preložiť alexandrín je joga pre dušu, keď už telo je také nepružné. Telo je neohybné, duša neodbytná.
Preložiť báseň! Skúšali ste to niekedy? Aby sa váš preklad zhodoval s originálom v obsahu, v zmysle, v žánri, v rytme, v počte slabík a ešte sa to aj rýmovalo! Ja tohto výkonu nie som schopná, viem to, pretože som to skúšala. To idem radšej do knižnice. Alebo do múzea. A tam na toalety.
Napríklad v Múzeu dopravy v Bratislave je na dámskych záchodoch vystavená práve báseň o vlakoch od nemeckého básnika Joachima Ringelnatza v preklade profesora germanistiky, ktorý rád pestuje jogu pre dušu a nerád chodí do knižnice. Nikto nevie, kto tam tú báseň dal, ale ja si nemôžem pomôcť, zdá sa mi to krásne. Pretože všetci, ktorí básne píšu, prekladajú alebo ich lepia kade-tade po verejných miestach, pomáhajú našim dušiam rozprestierať krídla a potom sa na vzdušných prúdoch predstavivosti vydať na cestu tam, kam si trúfneme.
Šteniatko alebo bicykel
Mám teóriu, že to, čo robil človek v pätnástich s najväčšou radosťou, vie potom celý život najlepšie a v podstate ho to vnútorne určuje. Ja som v pätnástich čítala päť kníh týždenne. Preto teraz čítam veľmi rýchlo a milujem slová vo všetkých ich podobách.
Možno nejaké dievča v pätnástich roztápalo zvyšky rúžov a miešalo ich s jelením lojom, a vyrábalo tak balzamy na pery pre kamarátky, potom na to zabudlo, lebo bolo treba vyštudovať ekonómiu, vypĺňať excelové tabuľky, vydať sa, vybudovať hniezdo, vychovať deti. A potom zrazu prišla chvíľa, keď si tá úspešná žena kúpila rúž malej značky a uvedomila si, že toto by ju bavilo viac, než pracovať ďalších dvadsať rokov v korporáte. A tak má teraz svoju značku a konečne realizuje to najvnútornejšie svoje.
Poznám módnu dizajnérku, majiteľku pekárne, spolumajiteľku salónu krásy aj tvorkyňu potrieb pre domácich miláčikov, ktoré predtým vyštudovali a roky úspešne robili niečo iné, až kým si zrazu nespomenuli na čosi, čo bolo ich tajnou túžbou a skrytou vášňou a dali tomu priechod.
Zoznámila som sa s učiteľkou slovenčiny, ktorá sa ako dospelá doučila chémiu a vyrába kozmetiku. Aj so stavebnou inžinierkou, ktorá teraz učí matematiku na strednej škole. Vždy keď vidím, že niekoho naozaj baví jeho práca, pýtam sa, ako dlho ju robí, či to aj vyštudoval a či to chcel robiť vždy. A často sa dozvedám, že táto práca vyplynula z nejakej voľnočasovej vášne ešte z detstva a buď sa pridružila k pôvodnému zamestnaniu, alebo ho plynulo či neplynulo nahradila. A často sa to stalo po štyridsiatke alebo päťdesiatke, v čase, keď pominul existenciálny tlak zakladania rodiny aj dôsledky rozhodnutí, ktoré sme robili ovplyvnení rodičmi či životnými okolnosťami a my konečne začneme lepšie rozumieť sebe a robiť to, čo nás teší.
Ľudia sa vracajú k maľovaniu, kupujú si záhrady, psov, rybárske lístky, kolieskové korčule a škodovky z roku 1960, učia sa paličkovať, vinohradníčiť, vymýšľajú šaláty, pečú torty a zakladajú firmičky na stavanie bunkrov.
No a napríklad profesor z úvodu tohto textu v mladosti písal básne. Tak som sa s ním zoznámila. Moja sestra a jej spolužiaci z literárno-dramatického krúžku usporiadali večer vlastnej básnickej tvorby a ja som bola v publiku. Nadšení básnici mali pätnásť alebo šestnásť a potom sa rozpŕchli do rôznych povolaní, osudov a končín sveta, ale u všetkých tá poézia v nejakej forme zostala. Pretože ten plameň v nich stále tlie.
Žitá realita a štefánikovské bludy
Písala mi kamarátka z druhého konca sveta. Je to Slovenka, no už dlhé roky chodí domov len na návštevu. V cudzích krajoch bola najskôr študijne, potom pracovne a nakoniec sa odsťahovala pánubohu za chrbát kvôli láske. Vraj to je hrôza, čo teraz číta o Slovensku v novinách, že veď u nás sa už nedá žiť. A že dúfa, že ja svojim deťom už v tejto situácii prestávam opakovať tie moje štefánikovské bludy o tom, že tu treba zostať a zveľaďovať naše národné a prírodné dedičstvo a že im konečne hovorím, že dobre im môže byť aj v Londýne alebo v New Yorku.
