Autor je filozof a bývalý poslanec Európskeho parlamentu
Je to vlastne nuda, aj keď trochu nebezpečná. Ani to nebezpečenstvo však netreba preceňovať. No ani podceňovať, hlavne nie tam, kde nám rožky vystrkujú nebezpečné fenomény. Ale zasa aj nádejné plamienky vzdoru a sebauvedomenia.
V našom humne
Pani ministerka Martina Šimkovičová podala žalobu na spisovateľa Michala Hvoreckého, pretože ju nazval neofašistkou. Neviem síce, čo je v tomto prípade skutkovou podstatou zločinu, ale je fajn, že sa ministerka dištancuje od vlastného neofašizmu: aj keď jej žaloba hovorí hlavne o tom, že nevie, čo je neofašizmus, inými slovami, je dobre, že sa dištancuje sama od seba.
Humornejšie, ale aj nebezpečnejšie je rozhodnutie sudkyne Viery Hadrbulcovej voči Denníku N, ktorým nariaďuje „zdržať sa zverejňovania a šírenia tvrdení, že je (Daniel Bombic) neonacista, a to až do právoplatného skončenia trestného stíhania...“ To isté vyžaduje sudkyňa aj pre označenia „extrémista“ a „antisemita“. A odvoláva sa na prezumpciu neviny.
Pani sudkyňa asi mala chrípku alebo angínu, aj mne sa vtedy ťažkopádnejšie spájajú logické súvislosti: byť extrémistom, neonacistom alebo antisemitom totiž nie je trestné. A žiadne konanie nie je v tomto zmysle proti Bombicovi vedené. A tak tu nie je ani žiadna prezumpcia neviny.
Trestné je „šírenie“, „podnecovanie“, „rozširovanie“ týchto názorov a postojov. Ak teda nie je trestné byť neofašistom, nemôže byť trestné ani takéto označovanie. Pravda, je tu ešte možnosť, že by takéto označenie niekto pokladal za nactiutŕhanie – ale takú žalobu Bombic nepodal, veď napokon robí aj svojou mimikou a gestami všetko pre to, aby dal všetkým neofašistom alebo antisemitom na známosť, že patrí medzi nich.
Variácie vzbury
Pravda, „nenormalít“ máme v našom verejnom živote neúrekom. O politike ani nehovoriac. A tak to už aj u niektorých poslancov Hlasu vyvolalo potrebu vzdoru. Nie, nemyslite si, že ide o nejakú vzburu. Ešte nie. Ani o nejaký vyhrotený politický názor. Ešte nie. Zatiaľ len taká zrážka s „nenormalitami“: že sa premiérovi nechce chodiť na eurovýbor parlamentu, veď má inú, vážnejšiu robotu, napríklad bojovať práve za tých Gruzíncov, čo sa rozhodli sabotovať proeurópske ambície iných Gruzíncov.
A premiér zdatne napomína európskych lídrov, aby sa nemiešali do vnútorných záležitostí Gruzínska, a to presne v čase, keď jeden jeho podarený europoslanec v Tbilisi vyzýva Gruzíncov, aby sa búrili proti Bruselu, keďže sloboda vždy prichádza z „východu“. Gruzínci o tom vedia svoje!
Alebo že sa hlavným partnerom nášho ministra zahraničia stal cynizmom preslávený Lavrov a parlamentná delegácia na čele s Dankom a Gašparom mieri do Moskvy vzdať hold „denacifikačnej“ misii Putina na Ukrajine! Áno, v každom „normálnom“ svedomí sa takéto podujatia musia javiť ako nehorázny cynizmus.
Alebo odvolávať Michala Šimečku z parlamentnej funkcie, lebo nejaké neziskovky či občianske združenia, kde sú aktívni jeho príbuzní, získali legálne granty; alebo neutíchajúce konšpirácie koaličného kolegu Andreja Danka, ktorý si zobral na paškál všetkých ministrov Hlasu, ktorí sa mu zdajú „slniečkari“.
