Posledný tohtoročný eurosummit sa – už pomaly tradične – niesol v znamení Ukrajiny. A tradíciu dodržal i záverečný výstup, ktorý bol realite vzdialenejší než „iba“ neverný.
Postulát „Európska únia aj naďalej jednotne podporuje Ukrajinu“ by sa ešte dal obhajovať v situácii, keby tú jednotu kompromitovali skutky, pozície, rétoriky jedného darebáckeho člena. Keď však majú dvoch darebákov-narušiteľov, tak klišé „každé pravidlo má výnimku“ vás nevytrhne.
„Jednotná podpora Ukrajiny, kým bude treba“ je komunikačný švindeľ príliš krátky na to, aby zakryl, že v Únii sú dvaja šmejdi.
Napriek tomu bilančný čas si pýta deklaráciu. Je natoľko podstatná, že publicitu by mala dostať aj v Politico, FT, NYT a všade.
Totiž ak stokrát a tisíckrát kdekade počuť, že Európska únia pomáha UA málo a neskoro – s čím dokáže súhlasiť aj autor textu –, tak ešte pred to ako úplne primárne patrí vyhlásenie, že EÚ robí zásadovú hodnotovú politiku.
Môžeme spolu so Zelenským trvať na tom, že pomáhať by sa malo a dalo (podstatne) viac, jediná pochybnosť však nie je o tom, že nepomerne pohodlnejšia, bezproblémovejšia a ekonomicky „radodajnejšia“ by pre Úniu bola politika nacionálneho egoizmu. Presne takého tupého a degenerovaného, ako ho robia dvaja podunajskí gauneri. Alebo nie?
