Narodili sa v rozmedzí rokov 1997 až 2012. Hovorí sa im generácia Z, Gen Z alebo zoomeri. Keď boli deťmi, svet ich sledoval predovšetkým ako pripojenú a technologicky zbehlú generáciu, ktorá nezriedka vedela smartfóny ovládať skôr ako hovoriť. V tej chvíli ich budúcnosť nikto nevidel čierno.
Ponosy na generáciu Z nastali až vtedy, keď ako mladí dospelí nastúpili do pracovného procesu. Odrazu sa zo všetkých strán začalo ozývať, že ide o generáciu, ktorá vlastné pohodlie uprednostňuje pred tvrdou prácou, má veľa a (najmä z pohľadu nadriadených) zbytočných otázok a zo všetkého najviac ju zaujímajú zamestnanecké benefity.
Navyše sa každú chvíľu urazia, sú precitlivení, tvrdošijne žiadajú balans medzi prácou a osobným životom a ani zďaleka nevydržia toľko, čo vydržali predchádzajúce generácie. Aj preto sa o nich hovorí ako o krehkej generácii. Generácii snehových vločiek.
Zoomeri sa cítia zle. A nemôžeme za to my
Ohováranie mladšej generácie staršou je staré ako ľudstvo samo. To isté platí pre žalospevy za slušnosťou, úctivosťou a pracovitosťou, ktorá odchádza s poslednými z „našej“ generácie. Už Sokrates sa sťažoval, že dnešné deti milujú luxus, pohŕdajú autoritami a dokonca sa ani nepostavia, keď do miestnosti vchádzajú starší.
Súčasťou pochopenia nadchádzajúcej generácie by však malo byť aj realistické zhodnotenie toho, ako sme ju vychovali a do akého sveta vchádza. A tu treba celkom otvorene povedať, že jedno ani druhé nie je najlepšie. Ich rodičia – najmä zástupcovia generácie X či u nás takzvaných Husákových detí – sa viac obávali vonkajšieho sveta než sveta technológií a online, v ktorom videli potenciál a bezpečie. Inak povedané, síce sa báli pustiť deti na ihrisko, ale ani im nenapadlo skontrolovať mobil.
