Medzi lekárskymi odborármi a Hizballáhom by sa našlo viac podobností. Pre účely textu stačí, rovnako ako na libanonskej hranici, aj prímerie medzi LOZ a Fico IV s podmienkou na dva mesiace.
Šesť zákonov, ktoré musia byť prijaté do konca februára, aby sa lekárske výpovede „nereaktivovali“, je výpoveďou, že v zrážke s doktormi dopadol Fico IV presne tak neslávne a pre zdravotníctvo tragicky ako pred ním vlády Radičovej a Hegera. Preto ako vtip roka cez slzy si pomerne suverénne vedie naratív „vyhral pacient“.
Aj keby šlo o serióznejšiu vládu než Fico IV – čiže akúkoľvek inú – a štátotvornejšie odbory než LOZ, prospech a dobro celého odvetvia nikdy nemôže reprezentovať jedna organizácia. Výnimkou z pravidla – nejaká určite bude – nemôže v žiadnom prípade byť cech štátnych doktorov.
Z podstaty veci, kam patrí predovšetkým práve prerozdelenie peňazí – čím vyššie „osobné náklady“, tým menej na lieky –, je korunný záujem lekárov v opozícii k pacientskemu stavu ešte i vtedy, ak ďalší záujem – zdravie a životy – je spoločný.
Prehrou pacientov na hlavu je stop transformácii nemocníc na akciové spoločnosti. Terajší stav mäkkého rozpočtového rozhrania je koreň plytvania a fiškálnej nezodpovednosti, čiže pilierov toho, čo sa zvykne preháňať ako „kolaps zdravotníctva“.
Paradox cez slzy je, že pacient by obišiel lepšie, keby v platovej otázke Šaško ustúpil okamžite a netlačil Visolajského hrať mimikry s „reformnými“ nápadmi, ktorých schválenie bude znamenať – nie hneď, ale nakoniec – ešte viac odvrátiteľných úmrtí.
