„Ahojte, maminky, chcem sa opýtať, aký je rozdiel medzi ovuláciou a menštruáciou. Otehotnela som deň po menštruácii. Neviem, či to bolo pred ovuláciou, alebo po. Ďakujem za radu. Pekný deň.“
Nie je to vtip. Aj takto vyzerajú niektoré otázky na fórach pre matky či v mamičkovských skupinách na sociálnych sieťach. Tém je neúrekom.
Urieknutie dieťaťa a pretieranie jeho tváre ocikanou plienkou. Zákaz chodiť s bábätkami na cintorín, veď čo ak ich tam posadne niečo zlé. Otázky ako: Môže sa dieťaťu niečo stať (keď sa hrá vonku so slimákom, keď prehltne cukrík, keď zje jedlo ohriate v mikrovlnke)?
Príhody o tom, ako sa liečia neočkované deti močom a horúčka sa zráža zemiakom v ponožke. A potom odveká, takmer nikdy nezodpovedaná otázka: Som tehotná?
Hranica medzi výsmechom a pobavením môže byť tenká, hoci podobné myšlienkové pochody neraz zvádzajú aj k nechápavému trieskaniu sa po čele.
Je však v poriadku si z jednoduchších žien a matiek na rôznych internetových platformách robiť žarty a posmievať sa im? Nemali by sme si pre objektívne dôvody radšej vstúpiť do svedomia? A má vôbec táto dilema riešenie?
Humor môže byť konštruktívny. Ak chceme
Ak v tomto texte píšem najmä o ženách, nie je to preto, že by sa mužská časť populácie nedopúšťala pobaveniahodných omylov alebo neprejavovala priam zarážajúcu hlúposť, ale preto, že práve ženy sa viac združujú na určitých fórach okolo špecifických tém. Zároveň sú oveľa častejšie zdrojom (a terčom!) vtipkovania či posmeškov na internete.
Najprv si v skratke zopakujme, čo už roky hovoria známi humoristi, standup komičky a ďalší ľudia, ktorí sa živia vtipkovaním: humor by nemal zraňovať, no inak by mal byť slobodný a bez hraníc.
Keby mi niekto položil otázku, či si môžeme robiť žarty z nevzdelaných žien a matiek, odpovedala by som jednoducho: kto má chuť sa zasmiať, nech sa pokojne zasmeje. Ani ja nie som výnimka.
Keby sme sa totiž nemohli občas chytať za hlavu pri ľudskej hlúposti alebo si z nej strieľať, tak by sme rovno mohli zakázať aj uťahovanie si na účet ľudí ako Andrej Danko, Martina Šimkovičová či Romana Tabaková. A v takom svete by sa už naozaj žilo ťažko!
Humor predsa odjakživa reflektoval aj absurdity, nedostatky správania a univerzálnu ľudskú hlúposť. Zveličuje a karikuje rozličné situácie a zároveň môže mať za cieľ aj osvetu, poukazovať na absenciu vzdelania či kritického myslenia, a byť tak v konečnom dôsledku konštruktívny.
Dôležité je však zamyslieť sa nad hranicou medzi pobavením a pocitom nadradenosti, keď o týchto ženách píšeme, hovoríme či premýšľame.
Nie každý má prístup k vzdelaniu a rozvíjaniu kritického myslenia
Ak je humor založený výhradne na ponižovaní alebo zosmiešňovaní, dalo by sa povedať, že zostáva len nástrojom povyšovania sa nad druhých. Zosmiešňovanie a ponižovanie môžu okrem iného prehlbovať predsudky, zvlášť keď zjednodušené obrazy „neschopných“ alebo „hlúpych“ matiek podporujú všadeprítomné toxické stereotypy.
