Radomír Masaryk je profesor v Ústave aplikovanej psychológie Fakulty sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského v Bratislave a prorektor UK pre vonkajšie vzťahy
Jozef Tancer je profesor na Katedre germanistiky, nederlandistiky a škandinavistiky Filozofickej fakulty UK v Bratislave a prorektor Univerzity Komenského pre medzinárodné vzťahy
Ingrid Kosová nie je jediná, ktorá v nádeji na zmenu slovenského vysokého školstva upiera zrak na zahraničie. Zároveň nie je jediná, ktorá aktuálnu novelu vysokoškolského zákona hodnotí cez prizmu toho, do akej miery otvára slovenské univerzity zahraničiu, s podtextom, že práve príchod špičkových zahraničných profesorov nás zachráni.
A keby sme ten podtext rozvinuli ďalej, v pozadí cítiť tézu, že príchodu špičkových zahraničných profesorov bránia usadené staré kádre, ktoré odmietajú opustiť svoje miesta v prospech mladých, dravých, nádejných, kvalitných.
Buďme realistickí
Skúsme hneď na začiatok spochybniť tézu o zahraničných spasiteľoch. Faktom je, že do istého veku sú akademici veľmi mobilní a dostávajú krátkodobé kontrakty. Preto talentovaný tridsaťročný postdoktorand precestuje aj polovicu planéty, aby dostal vysnívaný kontrakt.
Ak je však aspoň trochu dobrý, bude mať jasnú stratégiu: hľadať lepšiu inštitúciu, než je aktuálna. S výnimkou špecifickej motivácie, ako je partnerský vzťah, dokážeme na Slovensko prilákať len akademikov a akademičky, ktorí doteraz pôsobili na horšej univerzite, ako je naša, alebo pôsobili v krajine s nižším životným štandardom. Buďme v tomto realistickí.
Špecifickým prípadom by bola ponuka výrazne vyššieho platu. Tu by sme vstupovali do konkurencie s univerzitami v arabských či v afrických krajinách, ktoré často využívajú presne túto stratégiu. Vzniká však otázka: má zmysel násobne preplácať profesorku zo špičkovej americkej univerzity obscénne veľkými balíkmi peňazí, keď nevieme zabrániť našim profesorkám, docentom či postdoktorandkám, aby odchádzali do Česka?
Stačí sa pozrieť, koľko špičkových slovenských akademikov a akademičiek prednáša, garantuje odbory alebo vedie katedry v zahraničí. Bolo by lacnejšie zamerať sa na to, aby sme ich udržali doma.
Pozor, nehovoríme, že lákania dobrých ľudí zo zahraničia sa máme vzdať. To určite nie. Na naše univerzity jednoznačne potrebujeme získať viac prednášajúcich zo zahraničia. Prekážkou však nie sú vedenia, správne rady, senáty či dekani a dekanky. Tí zväčša privítajú každú schopnú posilu.
Čo by teda pomohlo? Napríklad omnoho väčšia angažovanosť ministerstva, vysokých škôl a akreditačnej agentúry pri vytváraní spoločných medzinárodných študijných programov alebo radikálne viac prostriedkov na podporu medzinárodnej vedeckej spolupráce.
Tak, ako by sme sa nespoliehali na záchranu zo zahraničia, by sme sa nespoliehali ani na ľudí z praxe. Ak je niekto špičkovou expertkou v privátnej sfére, neznamená to, že bude aj dobrou univerzitnou pedagogičkou.
Áno, univerzity potrebujú kontakt s praxou, potrebujú hosťujúcich profesorov a lektorov a externé školiace pracoviská. No predstava, že človek z praxe prevezme vedenie katedry, je nerealistická. Schopnosť prednášať, viesť doktorandov a doktorandky, skúmať, písať a publikovať s medzinárodnou špičkou, recenzovať texty iných či prispievať k aktuálnemu diskurzu vo svojej vedeckej oblasti sa učíme desaťročia. Byť dobrým v praxi a byť dobrým akademikom sú dve odlišné kombinácie spôsobilostí, pričom v obidvoch súčasne dokáže excelovať len niekoľko málo výnimočne talentovaných osobností.
Zamerajme sa na reálne príčiny exodu
Celkovo si myslíme, že zmeny v Druckerovej novele sú skôr kozmetické. Korigujú menšie problémy, ktoré v praxi priniesla predchádzajúca novela vysokoškolského zákona, bez toho, aby súčasné ministerstvo zásadne menilo kurz nastolený predchádzajúcimi vedeniami. Je to skôr príklad kontinuity než tendencia uzatvárať akademické prostredie.
Lebo spomínaní „odborníci zvonka“, ktorých bude v správnych radách o jedného menej, sú vlastne nominantmi ministerstva. Ingrid Kosová označuje ľudí v správnych radách, ktorých nominovali univerzity, za „ľudí konformných s pohľadom a so záujmami členov samosprávy škôl“.
Na druhej strane vidí „významné vedecké osobnosti, predstaviteľov umeleckej obce či praxe“. Kde je však záruka, že do tejto druhej polovice správnych rád bude ministerstvo v budúcnosti nominovať len nestranných kandidátov, a nie priamo svojich politických sympatizantov? Máme len šťastie, že tú druhú polovicu momentálne nominuje rezort Tomáša Druckera, a nie vedenia niektorých iných ministerstiev.
V jednom však musíme dať autorke za pravdu. Prílepok o predĺžení funkčného obdobia rektorov a dekanov nepovažujeme za správny.
Vo svete existujú zhruba dva prístupy k manažovaniu univerzít. Prvý je, že si najmeme externého manažéra alebo manažérku, ktorí budú školu riadiť podľa rámcov nastavených akademickým prostredím a externými stakeholdermi. Taký človek by však nemal mať priame väzby na akademické prostredie.
Druhý prístup je ten, že sa my akademici a akademičky striedame, raz za čas niekto z nás obetuje pár rokov svojej akademickej kariéry a prevezme zodpovednosť na úrovni prodekana, dekana, prorektora či rektora. Celý čas však v tom druhom prípade ostáva človekom, ktorý je spätý so svojím pracoviskom, väčšinou naďalej prednáša a publikuje, a počíta s tým, že sa vráti späť.
Základom tohto princípu je rotácia: po jednom či dvoch funkčných obdobiach by sa funkcionár či funkcionárka mali vrátiť späť k akademickej práci a prenechať priestor zas niekomu inému. Miešať tieto dva princípy a nechať jedného akademika manažovať fakultu či univerzitu viac než dekádu neprinesie nič dobré.
Celkovo si však myslíme, že rétorika vykresľujúca slovenské univerzity ako uzavreté štruktúry, do ktorých potrebujeme vpustiť dravé šťuky v podobe špičkových zahraničných expertov, odborníkov z praxe a významných predstaviteľov umeleckej obce, je príliš zjednodušujúca.
Ak sa chceme zamerať na reálne príčiny exodu slovenských študentov a študentiek a rovnako aj slovenských akademikov a akademičiek, skúsme sa pozrieť napríklad na nezdravý vzťah medzi univerzitami a štátom. Pozrime sa na dostupnosť výskumných grantov. Alebo na nepredvídateľné financovanie. Diskutujme o tom, ako vylepšiť akademickú samosprávu tak, aby rozhodovala transparentnejšie.
Riešením by však nemala byť snaha dostať univerzity pod ešte väčšiu kontrolu politikov. Ľahko sa môže stať, že príde minister, ktorý to zneužije.
V texte Ingrid Kosovej ani v texte schválenej novely nevidíme žiadne reálne argumenty pre tvrdenie, že novela „výrazne znižuje transparentnosť a kvalitu riadenia školy, oslabuje demokratické riadenie univerzít a odstraňuje mechanizmy, ktoré chránia akademické prostredie pred centralizáciou moci“. Druckerova novela nie je veľkým krokom dopredu ani veľkým krokom dozadu. Na veľký krok vpred si ešte budeme musieť počkať. Bude závisieť od slovenských univerzít aj celospoločenskej atmosféry, ako dlho to bude trvať. Aj preto oceňujeme snahu pani poslankyne rozprávať sa o riadení univerzít.
