Autorka je spisovateľka
Včera som pozerala Slečnu Marplovú a potom si rezla dosť slabého Delona. Oba filmy však boli vykúpením po porciách českých rozprávok a filmov pre deti, ktoré servírujú všetky televízie, akoby sa zbláznili. Od tých starých, najstarších rozprávok uplynul čas, no, žiaľ, filmári stále používajú rokmi akože overenú zosmradnutú zápražku.
Priblblý kráľ, niekto, kto sa ho snaží okabátiť, čary jemne prihoretej babky „kořenářky“... Väčšina televíznych mamičiek a babičiek sú trúby, večne zlá nálada, samé zákazy a príkazy, ich dcéry by sa rady vydávali, muži sú podpapučníci, ktorí spravia všetko, len aby „svoju starú“ nenahnevali.
Príliš hlúpy pre peklo
Tieto rozprávky už nie sú pre dnešné deti (tie „sú na tiktoku“), ale akési rozriedené „babovřesky“ pre dospelých, ktorí sa cez Vianoce plazia pod vianočnými stromčekmi hľadajúc omrvinky strateného detstva.
Akože ako sa tým ľuďom najviac priblížime? Ovaľme ich niečím sladkým. Chýba tomu však neha, trochu civilnosti, normálny príbeh, čo inak v predlohe všetky majú.
Videla som zopár nemeckých rozprávok podľa bratov Grimmovcov, nechýba im ani vtip, ani civilnosť, no a najmä v nich nemusia byť všetci za každú cenu trápne vtipní. Najmä kráľ v našom podaní musí byť domotaný srandista à la Werich, princ sa nechce ženiť, radšej žartuje s priateľmi à la Trávniček, radcovia a šašovia sú podvadznohy à la Kopecký a spol.
Ani sa mi nechce veriť, že sme tak hromadne osprosteli, ale najmä, že si myslíme, že toto je tvorba pre dnešné decká. Tento treťotriedny humor pre dospelých, sexistické vtipy, uprostred ktorých by mala stačiť koruna na hlave princeznej alebo plastové čertovské rohy na hlave pričapeného čerta, ktorý sa potuluje po svete, lebo aj pre peklo bol sprostý.
Padajúce skaly v zakliatej krajine, zasnežený Karlštejn, Oravský zámok, jazda na koni v čerstvom snehu, truhlice plné zlata, orientálni vyslanci s exotickými zvieratami, alchymisti... Dookola tie isté filmy, ksichty, rozprávky, tie isté frázy. A tak sme sa dopotácali na koniec roka.
Ten, čo vie zrádzať priateľov
Predpokladám, že nielen mňa spod stromčeka a z gauča zodvihlo „vysielanie“ z chaty v Čifároch. Aj tu by sme mohli hľadať nejakú inšpiráciu – trebárs v Krstnom otcovi, pravdaže, keby sa nás to všetkých až bolestne netýkalo.
O „zábavu“ sa postarali aj niektorí politici sviatočným vysielaním na sociálnych sieťach rovno spod plastovej zelenkavej vetvičky, mysliac si, že stačí vymeniť náboje a počas Vianoc strieľať šípy namáčané v mede sediac vedľa ohyzdného plastového Luskáčika made in China.
Len premiér sa nekašle. Vianoce-Nevianoce, odcestuje si do Moskvy rovno z Bruselu, kde hral premiéra krajiny, ktorá je v Európskej únii, a akože si plnil nielen vrecká, ale aj záväzky voči nej. Do tej istej Moskvy, ktorú dnes navštevujú len politici utekajúci pred vlastným národom, hľadajúci azyl.
