Netreba chodiť okolo horúcej kaše, okúňať sa ani drať hubu či klávesnicu akýmkoľvek eufemizmom. Kultúra na Slovensku nikdy nezažila nič také príšerné, ako bol rok 2024.
Deštrukcia inštitúcií beží na plné obrátky, gýčový papalášizmus sa rozťahuje spolu s hlúposťou a nekompetentnosťou a len sotva existuje umelecký projekt, ktorý by sa nemusel báť o svoju existenciu.
Obzrieť sa za tým, čo všetko sa udialo, pokazilo, ale aj za tým, čo môže vzbudzovať plachú nádej, bude vari najlepšie v sprievode slávnych za krátky čas zľudovených výrokov.
Nespochybniteľné profesné autority
„Ja ako osoba budem v maximálnej možnej miere robiť všetko pre to, aby do rady fondu išli rešpektované, všeobecne uznávané a nespochybniteľné profesné autority,“ povedal v polovici apríla v Národnej rade poslanec Roman Michelko.
Na mysli mal radu Fondu na podporu umenia – verejnoprávnu inštitúciu, ktorá zriaďovanej aj nezávislej kultúre prerozdeľuje milióny eur.
O mesiac nato parlament schválil rozsiahle legislatívne zmeny, proti ktorým sa stavala umelecká aj odborná obec, opozícia, bývalí politici a aj nemalá časť verejnosti, ktorú inokedy stav umenia a kultúry veľmi nevzrušuje. Všetci však veľmi správne pochopili, že zarezanie FPU sa deje s jediným cieľom a tým je jeho politické a ideologické ovládnutie.
Ubrali sa kompetencie stovkám odborníkov a moc sa koncentrovala do rúk trinástich členov rady, z ktorých väčšinu vymenúva podľa ľubovôle ministerka.
A tak namiesto sľúbených autorít nastúpili nímandi, konšpirátori, bratranci a dezorientované indivíduá, ktoré si mýlia fresku s fraškou a pod knižnicami si predstavujú iba poličky, v ktorých majú doma uloženého kompletného Coelha preloženého hitmi z vydavateľstva Torden.
Od leta, keď začali slovutní odborníci úradovať, fond striedavo blokujú svojou neprítomnosťou a zasypávajú návrhmi, ktoré najlepšie vystihuje emócia Munchovho obrazu Výkrik.
Dôsledkom tejto deštrukcie sú meškajúce výzvy, ochromenie alebo priamy zánik časopisov, festivalov, kultúrnych centier a ohrozenie živobytia mnohých umelcov a umelkýň.
Všetko sa to navyše deje v rozpore so zákonom, lebo adekvátne vzdelanie a prinajmenšom päťročnú prax v oblasti kultúry a umenia by nemala chcieť iba osoba poslanca Michelka, ale najmä ministerstvo, pretože túto drobnosť vyžaduje zákon.
To, čo je také exponovane viditeľné v FPU, sa však deje naprieč inštitúciami, z ktorých miznú odborníci a odborníčky a nahrádzajú ich kamaráti z jogy, susedy, hovorkyne a partneri z biznisu. Hovoriť by o tom mohli v Bibiane, v Betliari, v SNM, na Pamiatkovom úrade SR a v mnohých iných inštitúciách.
Pre úplne inú skupinu ľudí
„Vy ste stále nepochopili, že to nie je vaša hymna. To je hymna pre úplne inú skupinu ľudí. A verte, že je ich podstatne, niekoľkonásobne viac, ako je vás. Bez ohľadu na to, ako hlasno škriekate. Váš čas sa radikálne kráti. Tak, prosím, zalezte do vašich dier,“ povedal koncom novembra hudobník Oskar Rózsa, ktorého Šimkovičová poverila zmenou aranžmánu štátnej hymny.
